Clouds?

IT clouds?

List nórskemu spisovateľovi

Kedysi som čítal poviedku o slnečnom návrší. Je to kdesi hore v Nórsku. Literatúra autora, ktorý o tom písal, je veľmi vzácna. Ukazuje dedinský život v 19. storočí. Poďme sa trošku zatvoriť do takej chalúpky, ktorú nám laureát Nobelovej ceny namaľoval.

Ako si predstavujete severskú krajinu v 19. storočí? Zabudnime, prosím, tak trochu na dejiny a geografiu po faktografickej stránky (ale len teraz). Je čas zbaliť si ruksak, naplniť ho husacou masťou, lokšami a pivom. Mimochodom, to viete, že v Nórsku sa na Štedrý deň varí pivo? Je horúci večer, celý deň zahrabaný vo svojej práci. Ako to vidíte v Nórsku? Tak trochu literárnym duchom. Poďme si pohrať s fantáziou. Nebavme sa o faktografii, nepíšme do google weather forecast Oslo, ani nič podobné. Napíšem svoj pohľad!

Môj milý priateľ,

práve som sa nasťahoval do slnečného návršia. Už som stihol zajsť aj do nejakej krčmy a dievčatá ma okrem milého úsmevu stihli pohostiť aj pivom. Musím sa Ti priznať, že hoc sa blíži jeseň, ešte stále som malý šinter, anciáš a vidím slnko. Viem, že máš rád môj jazyk, aj moju krajinu. Sľúbil som ti, že Ťa oboznámim s našimi zvykmi. Ale to nabudúce, teraz Ti musím prezradiť aký som očarený z Tvojej krajiny. Patrí Ti obrovská vďaka. Poznáš legendu o sitnianskych rytieroch? Musím sa Ti zdôveriť, že Ty a ešte jeden český novinár ste pre mňa oveľa väčší rytieri.

Je to ako píšeš, ľudia svietia petrolejom, makajú do morku kostí a po večeroch hrajú divadlo. Tráva je zelená a minule som tu našiel chlapca ako namiesto učenia sa bokmalu, zašpinil dievčenské biele šaty. Každý tu hovorí o skvostnej dievčici, čo mala starých rodičoch. Páči sa mi ako sa večer stretneme všetci v divadle. Väčšinou si beriem svoju obľúbenú košeľu. Občas prídem s jablkami a oni chutia tak vášnivo. Počul som o Peerovi Gyntovi, zajtra ho budú hrať! Trochu sa tam bojím toho kráľa, ale teším sa. Asi si vezmem kakao a prídem. Zakúpil som si v starom obchode škoricu a cukor. Voňali ešte pečivom.

Čo som dnes robil? Ráno som vstal a šiel po vodu, umyl sa a čítal si Červenú knihu rozprávok. Potom som navštívil miestny archív a trošku usporiadaval sobášné listy. Zoradil som to podľa priezvisk, abecedne. Ak začínalo ďalšie priezvisko, dal som tam veľké písmeno. Celkom veselo.

Dal som si poriadny obed, rybaciu polievku, chutila trochu slano, ale chlieb k tomu bol požehnaním. Páči sa mi a vás, že ste takí poriadni.Všetci máte krásne ruky a vlasy vám vlajú ako tráva, keď sa s ňou hrá vietor.

Píšem Ti už posledné riadky, lebo svieca pomaly zhasína a ja sa asi poberiem do postele. Srdečne Ťa pozdravujem a teším sa, keď opäť od Teba prečítam ďalšie riadky. Napríklad hru Novomanželia.

Tvoj Martin

PS: Asi netreba uvádzať, komu patria riadky. Alebo hádajte!  

Z práce

Jablková poviedka

Sedeli sme v krčme a liali do seba burčiak. Poniektorí z nás už mali pohyby všelijaké a ja som mal lepkavé oči a dym v miestosti štípal po cigaretách. Šenk bol plný ľudí, hudby a šarvanci sa zabávali.

„Vy informatici ste divní ľudia vrajže!“ Vyprskol smiechom pri stole.

„Ty tiež musíš byť filozof, keď slopeš!“ Zastal sa ma druhý.

„V čom divní?“ Opýtal som sa a snažil sa vstať zo stoličky.

„No, že máte svoj svet.“ Riekol ktosi a ja cestou na záchod som skoro spadol na zem, tak som sa smial.

Prišiel som opäť k stolu a sadol si.

„Kde si bol? Uvažoval si o dvojkovej svete? Alebo aký príkaz napísať do konzoly?“ Prskal smiechom ďalší.

„Ja viem, my máme svoj svet. Nikdy sa nevieme zmieriť s realitou, vždy sa hráme na ľudí, ktorí sú niečo viac a kompenzujeme to, že ženy nás nechcú.“ Rumázgal som a smial sa zároveň.

„A ešte nezabudni to, že všetko riešime online a nikdy nemáme osobný život.“ Kričal a smial sa.

„A všetko si zalohujeme a rozprávame namiesto aktualizácií apdejt a namiesto toho, aby sme ako normálni ľudia si zakúpili, ten onen, antivírus, my pracujeme v operačnom systéme, ktorý nemá vyriešenú informačnú bezpečnosť.“ Kochal sa prejavom ďalší.

„Ty si už na mraky, však to jedno nesúhlasí s druhým!“ Smiali sme sa zborovo!

„Tak si pripime na všetky unixové operačné systémy!“ Vykríkol som!

„Áno! Moje ubuntu nech nám svieti!“ Kričal ďalší.

„Hlavne to idiotské unity!“ Nedal sa tvrdý odporca debianu.

„Ale to je len sila zvyku!“ Trval na svojom prehlásení ten, čo chcel operačným systémom svietiť.

„Dobre, chalani! Poďme urobiť niečo spontánne!“ Odvetil. Nazvime si tých ľudí, jeden bol Dušan, druhý Peter, tretí Ďuro a štvrtý píše túto poviedku. Teda, keby sme sa stretli, hovorte mi Koloman, to je meno, ktoré charakterizuje čistú a nepoškvrnenú dušu.

„A čo budeme robiť? Poďme jazdiť nočnými električkami po Prahe. Od Barandova na Šárku a potom na Hostivař cez Kobylisy a Modřany!“ Prezradil Dušan.

„To nie je spontánne, ale nebezpečná.“ Hlasom ako keď sa smeje doga poznamenal Ďuro.

„Prečo nebezpečné?“ Spýtal sa Dušan.

„Lebo to je dobré akurát tak na nejakú pohlavnú chorobu.“ Odvetil Peter.

„A však aj tak nemáme ženu, tak čo sa aspoň niečim nechváliť?“ Smial sa Dušan.

„Poďme sa okúpať na Šárku!“ Povedal tento skvelý nápad Koloman.

„Ty si teda fakt romantik. Teraz tam pomrzneme a kým by sme tam prišli, všetci by sme zaspali.“ Povedal Dušan.

„A tak poďme oberať jablká!“ Ozval sa Peter.

„Jasné, jak môj kamarát z dolného Zemplína. Šiel zos karčmy, preskočil kapuru, vžal harčok a zmlátil psa.“ Povedal som a šli sme z krčmy.

Spievali sme po Vršoviciach pesničku Nepi, koňu vodu a ja som dostal záchvat smiechu, keď si minule jeden kamarát splietol Jindřišskú vežu s Dómom sv. Alžbety.

„A však tie jablká nie teraz, ty trubiroh!“ Odvetil Peter.

„Nie, na polnočnú omšu!“ Zakuckal sa Dušan.

„Mám kamarátku, čo majú obrovskú záhradu, asi tak 40, 50 jabloní.“ Povedal Peter.

„Hovorí sa 101000.“ Nedal sa Ďuro.

„Ta co ši spitý!“ Nedal som sa ja.

„Však dvojková sústava.“ Ďuro sa smial a vlastne všetci.

„Počkaj, ale to nie je až taký blbý nápad. Oberať jablká? To by mohla byť fakt sranda. Cítim už jeseň, k tomu treba flanelové košele a jablká. Taký mám sen odkedy som prvýkrát videl Sám doma.“ Hovoril som ako besný.

„A ja, že si kúpiť tú lopatu!“ Zvelebil Ďuro.

„Dobre, pôjdeme. Aspoň to bude ťažká divočina. Možno v mojom živote zasvieti svetlo.“ Povedal Dušan a zatváril sa ako dobrodruch činu.

A tak sme sa dohodli, rozlúčili sa a ráno si napísali všetci smsky, že ako po včerajšku. Samozrejme, že všetci sme sa mali skvele ako po prvom rande.

A tak okrem toho, že človek ešte párkrát v týždn zašiel na pivo, zjedol 14 knedlí denne, nič zaujímavé nezažil. Vlastne áno, konečne som pochopil filozofiu ľudí v oblekoch na Karlovom námestí.

Stretli sme sa na stanici, kúpili lístky i fľašku urologického čaju do vlaku. Prišla tá časť, keď sedí skupina chalanov v kupé a ide na výlet. Každý si rozpráva zážitky a príjemne uniká cesta z Prahy. Konduktor občas prišiel a recitoval nám Slovo o pluku Igorovom. V ruštine.

Prišli sme k jablkám a bolo tam hrozne veľa ľudí. Hneď ma chytil v hlave Mark Twain a ja som sa tešil, že si ho prečítam. Dúfam, že ho majú v knižnici. Mark Twain je ako kvapka do detstva. A tak sme chodili vo flanelových košelich po stromoch a rozprávali sa s pubertálnymi deťmi. Ja som mal pri sebe chalana, čo sa volal Karol a rozprával mi, že ho strašne fascinuje Napoleon, ale viac jedna blond slečna. I tak povedal som mu, že nech jej povie, že je Mercedes.

Trochu mi fakt toho Edmonda pripomínal. Bol silný života, vyzeral tak trochu ako Jean Marrais.

Sadli sme si všetci k mise tvarohových pirohov. Bože, čo ja by som teraz dal za misu domácich tvarohových pirohov, sladké maslo, kúsok strúhanky a tvaroh, čo nie je vyrobený na benzínovej pumpe.

Pri stole chýbali milenci z Marseille, ale mne to nevadilo. Najmä, že som mal pri sebe pirohy a Marka Twaina. Milujem tú časť v Tomovi Sawyerovi, keď Tom pobozká dievča a to, čo jej povie.

A tak sme šli spať s tým, že zajtra bude štrúdľa. Sníval som o štrúdle, masle a ceste na bicykli.

V noci zrau ktosi na mňa skočí. Pomyslel som si všeličo, ale nie to, že tam príde Dušan.

„Prišiel si mi dať pusu?“ Opýtal som sa.

„Treba mi cikať.“ Povedal veľmi nežne.

„Čo sa deje v štáte dánskom?“ Opýtal som sa hamletovsky. Mimochoodm, hamlet je po anglicky dedina. (Pozn. ťažkého spachtoša.)

A tak, ževraj musím prísť do jednej miestnosti. Tá miestnosť vyzerala ako škola v 19. storočí. Keď niekedy pôjdete do Vlkolínca, pochopíte, o čom zhováram sa s vami.

Sadli sme si na stolce a zrazu prišiel chlap s mastným három a strašne mu červeneli oči.

„Však to nie sú oči, to sú kamene z ihriska.“ Povedal mi Ďuro.

A ja som dostal desnú chuť na bebe keksy. „Zavolal som vás a vy ste prišli.“ Povedal, akoby začínal homíliu vyprávuať.

„No to je dôvod, ktorý bol charakteristický pre vyhodenie z postele.“ Povedal som vážne.

„Dnešný rozhovor sa bude týkať sexu.“ Povedal prednášajúci a ja som pochopil, čo sa stalo. Sadé vstal z hrobu a ide nás týrať!

„To je dobre, večer mám rande a chcem byť poučený!“ Povedal som a z predošlého stola sa na mňa pozrelo dievčisko a povedalo, „S kým máš rande?“ Vrčala a smiala sa zároveň! „Určite s nejakou Rusalkou.“ Povedala.

„Však s Tebou sa mám stretnúť.“ Povedal som jej.

„Ale veď my sme sa už stretli.“ A usmiala sa. Aj som zatúžil jej dať škoricovú pusu, ale prehlúšil nás hlas sťa by z Upír Nosferatu.

„Tieto dve vyžly sa bozkávali!“ Odvetil asi a zatváril sa ako Galén v Čapkovej Bílej nemoci, keď ho dav udupal.

„To si robíš dobrý deň!“ Vyprskol Peter.

„Ale to je veľmi vážne, čo keby sa spolu dostali k sexu?“ Ryčal ani tur ten bohatier rodiny.

„Tak by oslavovali nezávislosť o 5 minút neskôr!“ Nevydržal som ja.

„Viete, čo? Vy si zaslúžite všetci Satana! Tu sa deti, nevinné deti oddávajú bozkávaniu!“ Riekol o dušu.

„A ja sa idem oddávať Fanny Hill.“ Odvetil Dušan a ušiel.

„Ja Oscarovi Wildovi.“ Povedal Ďuro.

„A ja idem zbierať kyslé dažde!“ Na to som počul o satanovi toľko chvály, že som z toho zaspal.

Ja neviem prečo, ale ráno, keď som sa zobudil, pozrel som sa von oblkom a pán moralista oblizoval strašiaka do kapusty a vyzliekal ho. 

Tragedy

This is the biggest tragedy at the railway station.

Lúka

Zámok

Labe

Domestic sheep

That's a pitty. I have not a sound. 

Kostol

Neratovice

Milujem túlanie!

Otázka:

Kto vie čím je známa táto časť Prahy?

Horská pekáreň

Milujem vôňu čerstvého chleba. Keď som chodieval kedysi do školy, kupoval som čerstvé pečivo. Dnes som šiel ráno do práce vôkol pekárne. Nebola ešte otvorená, videl som tam mnoho pečiva a nejaký sušený bylinkový čaj. Pečivo pri sebe nemám, ale ešte predtým ako idem písať, si navoniam miestnosť čajom.

Už sa voda parí a o chvíľu sa budú lúhovať šípky. Tá predstava, keď človek chodí po lese, zbiera si bylinky, ovocie, drobné radosti, dubáky a žalude vôbec nie je zlá. Všetko sa dá využiť, nič v prírode a najmä v lese nie je na škodu. Keďže je čas ideálny na to, aby si človek zasvätil hlavu fantáziou, zatúlajme sa do dôb ruksakov, školských úsmevov a dobrodružných kamarátstiev.

Poďme niekam do hôr a už to je jedno, či sú to Vrabčie vrchy alebo Slanské vrchy. Mám rád dedinu Slanec, kde je aj hrad, ak by ste chceli počuť povesť o tom ako vznikol erb hradnej pani, niekedy napíšem. Ale Slanské vrchy, modré kopce a mnoho stromov. Kdesi tam v horách je obrovská chata, ktorá je pekárňou. V dome majú obrovskú pec, vonku na dvore mnoho rozsypanej múky a k bráne vedie drevený most. Občas je potrebné vymeniť a vyhladiť drevo, ktoré sa časom láme. Chodí tam predsa mlynár a nesie múku. Drevené kolesá most za tie roky už opotrebovali.

Je piatok poobede a ja sa pozerám zo školy na Slanské vrchy.  Prečo sú pre mňa také posvätné? Neviem, možno to je preto, lebo ako malý som si vysníval, že tam žijú draci a ja k nim chodím na výzvedy. A tak zazvoní na koniec hodiny, s kamarátom sa poberieme preč zo školy. Ideme do šenku, však kam inam. Hanblivými úsmevmi žobroníme o prvé kofoly a počujeme odniekiaľ, „Chlopi! Pomohnice mi!“ A to sa vie, že mu pomôžeme, človek je možno mladý dovtedy, kým chce pomáhať druhým, aspoň nám to vraveli na úvode do fyziky.

Mlynár chcel naložiť vrecia s múkou a podaroval nám kúsok žemle. Chutila škvarkami.  Ani nevieme obaja ako a pozeráme sa na seba pri kočišovi a ideme ďalej do hôr. Myslím na Karla Čapka a psa ich pradeda. Ako sa ten volal? Voříšek sa volal! Ten, kto čítal Devatero pohádek vie, čo robil Voříšek.

Sedíme vedľa kočiša, jeme škvarkové žemle a cítime trávu. Kone uháňajú, múka sa trochu vysypáva, ale to je normálne. Spoza stromov sa vynorí čistinka, kde je obrovská chalupa. Pri nej chlap s obrovským hrnčekom, z ktorého pije kávu.  Opretá kosa o dom, dokonca aj pílka a obrovský úsmev dobráčiska.

Rýchlo si posadáme k stolu, kde nás núkajú na večeru. Obaja robili zemiakové placky, ale každý zo svojho cesta. A tak sa tí dvaja bavia a nás s kamarátom chytí chuť pozrieť si dom. Dom je rozhorený od pece (komín dymí nonstop) a je tam mnoho pečiva, chrumkavé, voňavé, sladké, slané. Od výmyslu sveta. Vezmem si polievku, ktorá cítiť cesnakom a zeleninou, mnoho pečiva a jem.  Ako sa napchávam, všetci prídu do vnútra s rečami, „Prší, prší, len sa leje“. Všetko poriadne zavrieme, zatiahneme a svietime petrolejkami.  Niekde tam hore sú knihy, i vezmem si voňavú briošku a utekám hore s medovkou.  Tam kdesi je dievča a nepozerám sa jej len do výstrihu. Vonku je búrka, dom vonia škoricou, pečenými buchtami a voňavým pečivom. A ja som dostal desnú chuť čítať si s tou babou príbeh o Elzeardovi Bouffierovi.

PS: Ok, je to nereálne, ale keď som šiel okolo tej pekárne, napadlo mi, vziať si večer knižku a počúvať pri tom kúsok dažďa. Až keď som na konci článku, uvedomujem si ako potrebujem „Muža, ktorý sadil stromy.“

Fantasy

Dnes som dostal náladu premýšľať o fantasy. Čo to je? Rozlišuje sa to od rozprávok? Koho som čítal a kto mi vyvolá taký plachý úsmev a mám chuť pri ňom robiť výtržosti? Bavme sa o tom!

Ja viem, môžem sa zahrať na intelektuála a povedať, že milujem Tolkiena, Sapkowskeho, Lewisa a Endeho. Ono sa to patrí hovoriť. Kedysi som bol svedkom rozhovorom, že my intelektuáli, čítame Tolkiena a Sapkowskeho a vy ostatní Eragona a neviem akú hare krišnu. Pri čom poviem, že je neúctivé rúhať sa a svetovú klasiku fantasy žánru takto ohodnotiť. Nedá mi, musím byť sarkastický. (Pre tých, čo nerozumejú sarkazmu, odporúčam teóriu literatúry.) Zabudol som, že sú ľudia, ktorí chcú zaujať. A chcú zaujať tým, aké nádherné veci čítajú a ako to dali za 10 minút. Smelo do toho, nebyť vás, možno by som si nikdy nezačal ceniť literatúru. Mám už nejaký čas knihovnícky diplom a veru, je asi na čase každému dokazovať aký som skvelý a hodnotný čitateľ. Predsa tí, čo ste nečítali bernolákovčinu, nesiahate mi ani po päty!

Ale teraz vážne. Čo je to fantasy? Myslím si, že v literatúre si vieme nájsť svoje veci, pretože to odzrkadľuje naše hodnoty. Isteže ja neopovrhujem iným umením (opovrhujem v živote len ľuďmi, čo druhých posielajú do verejných domov, pozn.pisateľa), ale na literatúre si cením, že mne osobne ukazuje podobné hodnoty, ktorým verím. Každý ma niečo iné, niekto vidí hodnoty v maliarstve, iný v hudbe. Niekto nemá hodnoty a preto ponúka druhým tie verejné nevestince. (Škoda však, že ten súkromný nevestinec má v hlave, ale o tom inokedy.)

Prečo fantasy? Fantasy mne ukazuje okrem hodnôt akúsi mytológiu sveta. Je to ako Maslowowa pyramída toho vnútorného sveta, ktorému verím. Keďže ja som ten veľký romantik, môžem si dovoliť veľké slová. Myslím si, že každý človek má minimálne dva svety. Ten jeden je ten, v ktorom žije. Ten druhý je zaujímavejší, ukazuje nám vlastné predstav, túžby, priania, (srdce mi to trhá, ale napíšem to slovo: sny). Všetci sa snažíme tieto dva svety nejako spojiť, alebo aspoň priblížiť hranične. Ja osobne milujem preto fantasy. Rozšíruje mi ten môj rozprávkový svet. Vystupujú tam postavy, ktoré sú špecifické.

Čo ja a fantasy? Niekde som čítal, že otcom fatnasy je A.E.Poe. A tak áno, on je tak trochu fantasy. Pre mňa určite. Veď nie je Čierny kocúr tak trochu čarodejný? Poe vedel hlboko do vnútra preniknúť. Odporúčam poviedku Muž, ktorý sa rozpadol. Bolo to perfektné. Nemusel čarovať, hádzať do seba hviezdice, ani písať o magicky krásnych stvoreniach.

Potom som sa dočítal, že otcom modernej fantasy je Tolkien. O ňom neskôr. Mám ho príliš rád na to, aby som mu venoval len pár slov. Poďme pátrať ďalej.

Zahrabme sa tak trošku v tom 19. storočí ešte. Koho by sme mohli označiť za fantasy? Iste, každého napadne Národné obrodenie a chytá sa za hlavu. Prečo? Či nie je Erben fantastický? Prečítajte si nahlas Svatební košili pred spaním a uvidíte, čo sa vám bude snívať! A čo Němcovej krkavci? Nie je to tak trochu vytváranie sveta? Predstavte si, že máte vytvoriť niečo nereálne, utopistické? Nenapadne vám rozprávka o hovoriacom vtáku?

Pozrime sa na Pavla Dobšinského a Mateja Hrebendu! Dobšinský je pre mňa akýmsi otcom môjho rozprávkového sveta. Veď je to akési dotváranie postáv, motívov, obrázkov. Inak, ak máte niekto od neho „Prostonárodné slovenské povesti“ z 19. storočia, píšte mi! Dobšinský je hlavne aj fantasy v jazyku. Nie každý mu porozumie, ale on je možno prvý, ktorý ma naučil používať rozprávkový jazyk.

Ďalší boli dvaja bratia. Obaja novinári, jeden maliar a ten mladší bol dvakrát nominovaný na Nobelovú cenu. Keď boli malí, vymysleli si vďaka Kiplingovi jazyk, ktorým sa dohovárali. Ich mať pri tom šaleli. (Asi nemusím písať, ktorí bratia to boli. Keďže priniesli do literatúry slovo Robot.)

Prichádzame k Harrym Potterovi. To je literatúra, ktorá mi ukázala bránu do čarodejníckeho sveta. Odhalila mnoho z mojich prianí. A to bolo na ňom to krásne. Ani nie tie tri hlavné postavy. Ale ten svet! Veď kto by nechcel študovať mágiu na rozprávkovom hrade? Existuje mnoho drobností na tej knihe, čo ma tešia. Napríklad ďatelinové pivo. Nikdy som ho nepil. Pil som malinové, čučoriedkové, žihľavové, zázvorové, kávové a ja neviem aké ešte pivo, ale nikdy som nepil ďatelinové pivo. Predsa len, prútiky, neviditeľný plášť, elixíry. To by sa študovalo! A ako by človek s tým vedel ako na dievčatá!

Čo Tolkien? Veru, Tolkien. Dohodnime sa, že ho nebudeme oslovovať priezviskom, ale jeho titulom. Je to Pán Profesor. Tolkien je krásny otec symbolov farieb, naučil ma trošku chápať pomocným vedám historickým a hlavne mi ukázal hodnoty vo svojom mytologickom svete.

Jeho knihy sa čítajú ako staré legendy. V jeho svete je všetko. Je tam Aucassin a Nicollete, Tristan a Izolda, Merlin a Nimue. Ja Pána Profesora vnímam ako človeka, čo mi zasadil vo vnútri strom. Je na mne, čo si pod tým stromom predstavím. Keď mu zomrela jeho skutočná Luthien, mal pocit, že mu niekto odpýlil vetvu. Keď mu zomrel jeho dlhoročný priateľ, hovoril, že mu niekto zaťal sekerou do kmeňa stromu.

Pán Profesor je človek s oborvskými hodnotami, ktoré vštiepil do literatúry. Ukazuje nám tak trochu aj jeho život. Škoda, že som nebol jeho študent. Určite by som robil všetko preto, aby som prišiel k nemu na čaj. Rozprávali by sme sa o hovoriacich stromoch v Kalevale. Máme okrem tých hodnôt voľačo spoločné. Obaja milujeme Červenú knihu rozprávok. Ibaže ja som to čítal pod iným názvom. Kto by nepoznal príbeh o drakovi Fáfnirovi? A on to bol v skutočnosti trpaslík.

Rozmýšľam, čo napísať o Sapkowskom. Je to vzdelaný človek, nejako takto by som si vedel predstaviť spisovateľskú kariéru. Chodiť po archívoch, vedieť jazyky a potom si vymyslieť jeho príbeh. Milujem jeho poviedku o Zlatom drakovi. Nehovoriac o Reinmarovi a Šarlejovi. Keď som si to spomenul, mám chuť vytiahnuť Božích bojovníkov.( „Ty márniš svojim talentom, veď ty si mohol byť kazateľ, Reynevan!“)

Azda za najväčšiu legendu fantasy považujem Michela Endeho. Všetci asi budete vedieť prečo. Napíšte do google „Auryn“. Už rozumiete? Ďalej to nepotrebuje hovoriť.

Lewisa som nečítal, nemôžem preto nič povedať. Ale sú minimálne dve mená ktoré by bolo vhodné napísať. Povedal by som, že to je učiteľ a žiak. Peter S. Beagle a Patrick Rothfus.

Čo vy? Píšte!

PS: A to som zabudol na bratoch Grimmovcoch.  

Praha