štvrtok 27. marca 2014

Ako by sa žilo v starých Košiciach?

Mysleli ste na to, aký by bol váš život v rodnom meste niekedy v minulosti? Povedzme 18.te, 19.te, ba aj staršie storočie. Vynecháme moralizačnú štúdiu o smart technológii a o tom, že ľudia nebrali drogy a trošku si poďme snívať o tom, čo by sme robili. Aký by bol môj život v Košiciach počas 19. storočia? (Ešte vynecháme národnohistorický komplex)

Povedzme, že by som pricestoval do Košíc vlakom. (Historickú budovu železničnej stanice asi nebudem ukazovať pre istotu.)Vystúpil by som z vlaku, keď človek príde domov. Poznáte tie pocity. „Ježiš Bože, veď ja vidím domov!“

Hneď na stanici by som si doprial Wafle. Keďže slovo wafle som sa naučil používať až v puberte, ostaňme pri slove gofri. Gorfi so šľahačkou a obrovským kusom rozpustenej čokolády.

Kráčal by som parkom pri Pályaudvar a vychutnával si tie Gofri. Panebože, ako by som si dal tie Gofri teraz. Hoci sladkosti nekonzumujem, ale Gofri, to je akoby návrat do detstva.

Šiel by som do Jakabovho palácu, kde by som videl Hornád. Rybári by chytali udicami ryby a klaňali sa mi klobúkmi. Po pravde, ani neviem kedy sa objavili rybári v Košiciach a neviem, ale páči sa mi to. Akurát si to predstavujem, Jakabov Palác postavili v roku 1899, Mlynská ulica bola nazvaná po starom mlyne. A predstava, že bývam v takom paláci, vôkol mňa sú rybári a ešte je tam mlyn. Ráno človek vstane, rýchlo k raňajkám, čerstvé ryby, nasolené, voňavý a mäkký chlieb.

Potom by som určite rád v Košiciach študoval. (Možno preto, že som v Košiciach neštudoval.) Viem, že tam bola univerzita, ale niekedy dávno, tuším v 17. storočí. Ale tá predstava, ísť z Jakabovho paláca, ešte cítiť vánok od vody, čavargovať po Mlynskej a zabočiť vľavo na Hlavnú ulicu a ísť do školy.

Určite by ma viac zaujímali ženské šaty ako učivo a do knižnice by som chodieval dievčatám pozerať pod šaty ako čítať Juraja Agricolu. Už doteraz vidím tie chichotavé úsmevy a pohľady a la seklo ma vof karku. Prirodzene, že by som nejakú huncútku vytiahol do Aidy. Ibaže v Aide sa kedysi robil striptíz. Tak by sme si dali zmrzlinu a tá slečna by mi spravila striptíz sama. (Som skromný a hanblivý muž.)

Kam by som chodil jesť? A to je otázka. Kde by sa v 19. storočí dalo dobre nadžgať v Košiciach? A to hlavnejšie. Kam by som chodieval na pivo? Povedzme, že niečo by bolo pri kalvínskom kostole. Nazvime si tam nejakú reštauráciu. Niečo také typické košické. „U fúkajúcej vrany.“

Isto by som si spravil chuť so štipľavými haláslami, komperami a falatom dobrého udeného. Veru, košická šunka bola jeden čas veľmi slávna. (Dokonca podaktorí brali kočiare a trielili do Solivaru Prešov, aby ju mali čím soliť.)

A krčma? Povedzme na druhej strane mesta, na Dominikánskom námestí. Keďže je tam kláštor, určite by sa krčma volala U Dominikána a mali by tam vlastné pivo.

Tak si to zhrňme. Jeden deň v historických Košiciach.

Na raňajky by som si v Jakabovom paláci doprial rybu s chlebom. Utekal by som do školy a tam zlostil nohy spolužiačky. (Napríklad Ester, to je meno, čo sa mi už roky ľúbi.) Potom by som šiel na obed do fukajúcej vrany. Potom poobede do školy a večer s chalanmi na pivo. Cestou z krčmy po Hlavnej, stretol by som svoju drahú a počúvali vrany.


Nechajme realitu, skočme do Red Nose Pub na pivo!  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára