Jednorožec

Ranná rosa na zelenej tráve už pomaly upadá. Sedím na koni po vyčerpavajúcej jazde plnej prekvapení. Práve som prišiel do nejakej dediny, kde miestni kosia trávu. Už si nesú hrable a vidly. Asi sa u nich zdržím, mal by som sa vyspať a najesť a halvne okúpať. Takisto kôň potrebuje nejakú starostlivosť. Už mi to hovoril neraz, žeby chcel nejakú stajňu, kde bude so svojimi vernými. Tá predstava nie je zlá. Mať vlastný domov, ženu, čo by mi piekla buchty a s koňom by sme občas chodievali na výlety. Ale také predstavy sú pre čarodejníka, čo uniká pred inkvizíciou hroznou utópiou.

Nesiem koňa do miestneho žrebčinca. Zaplatím zaň fľaškou pálenky zo zemiakov, ktorú už ani neviem ako som ukradol. Cestou do žrebčinca som našiel miestny hostinec, kde by som sa mohol umyť. Vchádzam doň a objednám si kúpeľ. Myslím, že na mňa pôjde celé mydlo a hrozne veľa horúcej vody. Aký nádherný pocit pre telo je tá horúca voda! Naposledy som to na sebe mal ešte počas štúdii, keď sme po nejakej skúške skončili v miestnom hostinci. Vtedy som si uvedomil, že byť čarodejníkom vôbec nie je zlé, ba naopak. Na rozdiel od tých, čo museli vždy žiť a pracovať, ja som nikdy nemal o peniaze núdzu. Pochopiteľne, že som kradol, využíval svoje schopnosti, aby som si uľahčil život. Takisto to bolo ešte pred kúpeľou. Okradol som miestneho cirkevného hodnostára. Drahý episcopus sa zrejme chytá za hlavu a rozmýšľa kde sa schovávajú peniaze, ktoré vybral asi od nevestinca.

Nikdy som nebol Robin Hood ani žiadna iná ikona spravodlivosti. Vždy som okradol bohatých a peniaze využil pre svoj prospech. Ako teraz s tou kúpeľou. Po dobrej kúpeli je vhodné poriadne sa nadžgať. Vďaka biskupovým peniazom je mi cťou dopriať si to najvoňavejšie údené s najkyslejšou kapustou, akú som kedy jedol. Takisto som neodmietol ani zrelým syrom a bochníkom chleba z pekárne. Pýtajú sa ma odkiaľ som, tak som si vymyslel čosi. Vraj som knieža odniekiaľ až z Nemecka a užívam si rodičovské peniaze. Prepchávam si brucho a zapíjam miestne víno. Šenky milujem, najmä keď veľmi tučný biskup sa ide zblázniť hľadaním svojho mešca. Pochopiteľne, že dukáty som si vysypal do vrecka a mešec vychádza von komínom. Každý čarodejník sa poteší, keď vidí cirkevného hodnostára s mastným čelom a keď preklína to všetko, čo káže.

„Duchovný otče,“ začínam rozhovor a musím si dávať pozor, aby mi nevybuchli zuby.

Drahý episcopus sa na mňa pozerá úplne zúfalo a keby nebol biskup, určite by mi rozbil hubu. Vidím v jeho tvári, že je nejaký napätý a rozčúlený.

„Myslím, že viem, kto vám okradol peniaze. Pamätáte na včerajšieho cudzinca, čo sa chvastal tým, že je z orienta? To on vám ukradol peniaze! Behá teraz do druhého mesta a chce minúť všetok majetok venovaný chudobným.“

„Ako to vieš?“ opýta sa ma biskup. Dalo by sa povedať, že je prísny, lež on je rozčúlený.

Vyťahujem z vrecka kus hávu, čo vyzerá cirkevne. Pochopiteľne, že som to spravil mágiou. V podstate som trošku natrhol háv predstaveného, aby to vyzeralo, že sa ho dakto pokúsil okradnúť v noci. Biskup kypí hnevom a káže šenkérovi, aby mi dal fľašu najlepšej medoviny. Pokorne mi ďakuje a odchádza preč. Dnes je v meste veľká udalosť! Budú vešať človeka!

Kalkulujem, že by bolo dobre vypadnúť. Preto prichádzam k obuvníkovi, usmejem sa naň a kupujem si čižmy. Inak mu to vonia kožou a voňavým tabákom, čo si doniesol z cuzdiny. Je hrozne ukecaný a vo svojom monológu začne rozprávať o poprave. Nemám rád reči o popravách, lebo mi tých ľudí príde ľúto. Je to odo mňa sebecké, ale radšej o tom nerád počúvam. Neraz som sa snažil pomôcť ľuďom od šibenice, ale netrvalo dlho a dostal som sa pod ňu aj ja. Preto diskrétne pozerám na topánky a snažím sa prejsť na inú tému.

„Tie koberce máte z Perzie?“ spýtam sa. Vlastne ma to ani nezaujíma, len nech pre všetkých živých bohov nezačne hovoriť o tom popravenom.

„Ale kdeže, to je len tu odniekiaľ. Pozerám, že už nesú toho odsúdeného. Je to žena a veľmi krásna.“ rečie.

Zasa našli nejakú ženu, ktorá nechcela potešiť niekoho vo vysokom postavení, tak ju prehlásili za čarodejnicu. Hovorím si, že nieže budem robiť nejaké dobrodružné gestá. Pozerám sa na topánky a tvárim sa, že si ho nevšímam.

„To je zvláštne, v živote som nevidel čarodejníkov. Ale z nej človek cíti mágiu.“ hovorí mi. Ako človek, ktorý v živote nekúzlil, nerobil nič, vie niečo o mágii! Ako niekto dokáže cítiť mágiu. A do šľaka! Veď má pravdu! Vzduch vibruje, deje sa vonku niečo také. Cítim to! Oni asi vážne idú zabiť čarodejnicu! Naposledy som to cítil, keď chceli zabiť draka! Bieleho draka! A to nebolo ďaleko odtiaľ. A ja dobre viem komu ten biely drak patrí. Žeby to bola ona?

„Ešte nikdy som nevidel toľko sily v žene, vkuse mení farbu vlasov.“ ozýva sa a ja otváram ústa.

Čo som sa jej nahľadal? Celú krajinu som prešiel, vyplienil som každú kúsok lesa. Odolával som vílam, čo ma chceli zviesť. Prešiel les hadov, ktorých sa bojím od útleho detstva. A ja neviem čo všetko, skoro ma pohryzol vlkolak a to nehovorím o cirkvi. Ale na druhej strane! Spôsobovalo mi nesmierne potešenie, keď som videl ako horia inkvizičné spisy.

Hádžem pohľad von oblokom a chvejú sa mi nohy. Je to ona! Pri všetkých bohoch, v ktorých som kedy veril! Ako sa dostala pod šibenicu? Div ma nejde šľak trafiť!

„Už si videl čarodejníka, mladé knieža?“ dozvedá sa obuvník a ja sa naň pozriem takým usmievavým pohľadom.

„Mágia nie je zlo. Je to len spôsob, ktorým dokážeš ochraňovať niekoho koho miluješ.“ hovorím mu a otváram dvere.

„A čo peniaze?“ pýta sa, ale z nejakého záhadného dôvodu nevie otvoriť dvere. Zvedaví ľudia majú neuveriteľné spôsoby prezrádzať všetko, čo vedia. Preto z tých dverí ho nevyslobodí žiaden kľúč, sekera, ani nič. Nemusí celé predstavenstvo vedieť, že tu jednu čarodejnicu chcú zabiť. A takisto nevedia, že tu je jeden čarodejník, ktorý tu ženu miluje.

Voľakto do mňa kope a erdží!

„Čo tu robíš?“ pýtam sa ho.

„A odkedy som ja teba počúval? Počúvaj ma, pod sedlom sa mi šikovne podarilo ukradnúť neviditeľný plášť!“ hovorí kôň a ja sa pozerám na jeho hnedé oči samou radosťou.

Ešte predtým ako si ho obliekam, biskup má hromadnú reč.

„Táto žena paktovala s diablom, cudzoloží, spáva s kdekým a hlavne neslúži tomu svetu. Súložila s...“ Nevnímam to, pretože to prerušuje hrubé odpľuvnutie a výkrik „hlavne, že tebe nedala!“ A už sú pri ňom miestni, ktorí vyberajú nože a chcú ho podrezať. Z nejakého záhadného spôsobu sa vydvihlo zopár lukov do vzduchu a vystrelilo. Všetci hrdlorezy vôkol muža, ktorý nadával na velebného pána popadali mŕtvy.

Niežeby moja loajalita voči budúcemu svokrovi bola obrovská, ale ak ide o také veci, čím viac nepriateľov mágie leží v krvi, tým lepšie. Biskup nevšimajúc si smrť asi šiestich chlapov, pokračuje v debate. (Medzi nami, otec mojej milovanej odrazu zmizol. Asi tým, že si tam všimol mňa. Vedel, že sa o ňu dokážem postarať.) Ja už mám neviditeľný plášť a kráčam bližšie. Jej oči sa s mojimi stretli a usmiala sa. Táto mágia je nad každý mágiu. Vidí ma aj pod neviditeľným plášťom.

„Preto prosím kata srdečného, aby zbavil života hriešneho človeka.“ nedopovedal, lebo kat vzal sekeru a zaryl ju biskupovi do hlavy. Za ovládanutie mysle kedysi čarodejníci svojich trestali, ale myslím, že za toto si vyzlužím pochvalu.

Utekám k nej, stiahnem z nej povraz a obaja skáčame na koňa. Nikto netušiac, čo sa deje, nás v neviditeľnom plášti púšťa ďalej. Trielime lesom, až zakotvíme pri dračej jaskyni, kde sa človek neodvážil prísť. Po troch rokoch blúdenia ju konečne môžem objať a obaja sa jeden druhému rozplačeme pod rameno. Do toho ju trápia priedušky, preto ju hodím do postele.

„Vyspi sa do ružova.“ hovorím jej, keď pije lipový čaj.

„Ale v tejto jaskyni sú draci a ja sa ich bojím.“ vystrašená a zababušená hľadí do mojich očí.

„To sú klebety, ktoré zopár ľudí začalo podporovať.“ smejem sa.

„A kto ich začal hovoriť?“ ešte sa bojí.

„Ja na fakulte. Raz som niekomu hovoril o drakoch, že tam chodia.“hovorím.

„V živote som nevidela žiadneho draka. Počkaj, ale čo tie zvuky? Veď si ich musel počuť!“ pozerá na mňa unavene.

„Tie zvuky sme vydávali stále my, keď sme sa počas školy vytúlali sem a opili sa do nemoty.“ smejem sa.

„Povedz mi rozprávku.“ hovorí mi po tichu.

Je to rozprávka o škriatkovi, ktorý okábatil obra. Hovorím jej to tak dlho, až ju zvedie spánok. Potrebuje nabrať silu, oddýchnúť si a tu nás nikto nenájde. Vychádzam von a pozerám sa na svojho koňa. Sme priatelia už tak dávno, nikdy ma neopustil. „Mal by som byť tvojim dlžníkom.“ hovorím mu.

„Tri roky putovania, trápenia sa a koneče sme ju našli. Mal by si sa tiež vyspať, ale predtým ti musím niečo povedať. Keďže môj rod je spätý s jednou legendou, ono to nie je len legenda. Povráva sa, že ak zachránime lásku, stanú sa z nás jednorožce. Pozri sa poriadne na mňa.“ a naozaj vidím jednorožca.

Idem pomaly spať, ale vedľa mojej drahej voľakto stojí.

„Ešte nikdy nevidela draka?“ smeje sa. Ani neviem po akom čase si vedľa nej ľahám a myslím na to, že inkvizícia nás nikdy nechytí. Je pri mne tá, ktorú milujem, zelený drak, jednorožec a určite nejeden trpaslík a cítim aj citrónovú vôňu škriatkovského koláča.