Bola to krásna noc, mrvil
som a skučal, chrápal a párkrát spadol z postele. Snívali sa mi
také hovadiny, že som div nezošalel. Zobudil som sa viackrát a
vždy sa mi vykreslil úsmev na tvári. Spala vo svojom obrovskom
pyžame a voňala. Ženy v posteli vždy voňajú, hovorieval mi
kedysi jeden ujo. Pošteklil som ju občas po vlasoch a aj niečo
povedala, ale nedávalo to zmysel. Miloval som ju, keď spala, bola
taká jemná, krehká. Vtedy som pochopil význam tých slov, že ako
je to niekoho ochraňovať. Hodil som sa na postel a zaspal som.
Zobudil som sa sám,
spoločnosť mi robilo jej voňavé pyžamo. Vstal som úplne
čerstvý, vysmiaty a pošteklený. Vzápätí sa otvorili dvere,
vyľakane sa na mňa pozrela a usadila sa ku mne „Prepáč,
nechcela som ťa zobudiť.“
„Nezobuila si ma, som
akurát vstal.“ Povedal som
jej, keď ma šteklila po vlasoch. Ani neviem ako, ležal som jej na
kolenách a škeril sa na ňu.
„Potrebujem ochrániť
od zlých šeliem, bosoriek, divých zverov a od zubatej.“
Hovoril som jej a hrozne sa smiala.
„Ty si číslo.
Nepovieme si rozprávku?“
Spýtala sa ma.
„Môžeme, o čom? O
tom ako som sa raz o tretej ráno zobudil na Šárke?“
Vybuchol som smiechom.
„Chcem ti niečo
povedať.“ Povedala popri tom
ako mi pozerala do očí.
„Ja ťa počúvam.“
To už som sa posadil k nej, ľahli sme si k sebe do postele a oprela
sa o moje rameno. Voňala broskyňou a jej vlasy mi občas pošteklili
krk.
„Včera bol dobrý
deň v práci, ale prišla za mnou kolegyňa a začala sa sťažovať
na svojho chlapa.“ Začala.
„Pokračuj a nechaj
tu ruku tam, kde je.“ Povedal
som jej a hodila na mňa rozkošný pohľad.
„Začala vykrikovať,
že čo ma čakať, keď sa spolu na prvom rande vyspali a potom
čakali na lásku?“ Pozerala
sa na mňa.
„Nuž,
cesta k dokonalému životu.“
Nemohol som si trochu sarkazmu odpustiť.
„Myslíš
si, že je zlé, keď sa dvaja ľudia spolu vyspia a potom si začnú?
Pretože tak mi to príde, ona má vkuse také kecy, že hľadá
princa na bielom koni a ten, kto sa mu približuje, s tým skočí do
postele.“
Riekla mi.
„Neviem,
ale mnoho ľudí si myslí o sexe, že je to prostriedok k
niečomu...“
Zarazil som sa. „Ako
to povedať? Niečo ako prostriedok na potvrdenie niečoho.“
Citoval som svoju príručku Teórie medziľudských vzťahov,
strana 34.
„Chceš
povedať, že po tom ako sme sa prvýkrát milovali, si ma nezačal
mať radšej?“
Opýtala sa napoly pobavane, napoly prísno. Ale ja som ju už
poznal. V kútiku jej úsmevu už čerti kuli pikle.
„Nie.“
Usmial som sa na jej odpoveď a ona sa rozosmiala.
„Ani
ja nie. Vlastne, už keď sme sa prvýkrát stretli, obaja sme mali
myšlienky na to, aby sme skončili v posteli. Ja som ťa vlastne
začala mať ešte radšej, až vtedy, keď sme spolu deťom
rozprávali tu rozprávku. To už sa ti nedalo odolať.“
Smiala sa.
A tak nechajme jej kolegyňu a jej srdcervúce problémy, nepatrí sa
ohovárať a pozrime sa ako to bolo s tými deťmi.
Nebudem hovoriť, kde sme sa prvýkrát stretli. Napíšem to tak, že
sme začali chodiť spolu vonku. Občas sme sa zabudli a šli na
čierno vlakom do Kladna. Tam sme si kúpili Harribo cukríky a šli
pešo do mesta Slaný. Skoro sme tou cestou pomrzli, už vtedy som ju
chcel chytiť za ruku, ale kamión bol proti tomu. V pivovare sme
dopadli kúzelne. Doteraz neviem do akého vlaku späť sme
nastúpili. Tam mi prvykrát zaspala na pleci a povedala mi, že som
dobrý vankúš.
Chodievali sme spolu hrať volejbal. Cestou tam i späť sme si sadli
k sebe tak, aby sme sa kolenami dotýkali. Bola zlatá, hrozne zlatá.
Nedoberali sme si jeden druhého, mali sme sa k sebe bližšie tak
inak. Z ničoho nič sme sa trepali v noci zo Zličína do Letňan,
aby sme si kúpili šalát a rožky. K tomu sme si kúpili fľašu
bieleho vína a šli sme domov po štyroch.
„Necheš
ísť so mnou robiť animátora deťom?“
Opýtala sa ma raz, keď
sme jedli pirohy v poľskej reštaurácii. Ja plný struhánky, maku
a tvarohu som vďače súhlasil.
„Ale
má to jednu nevýhodu.“ Zatvárila
sa tak zahanbene, rumanec jej vyskočil na gambu.
„Akú?“
Opýtal som sa jej.
„Budeme
spolu v jednej izbe.“
Odvetila mi. Ja som sa na ňu túžobne pozrel a ona to ocenila. Z
nejakého prazahádneho dôvodu som sa jej začal viac pozerať na
zadok ako do očí. A ona dosť často v ten večer chodila od
stola.
Tak som si zbalil veci a šiel som. Čakala ma na stanici, mala
pôvabnú vôňu, vlasy sa jej vlnili a ja som schválne prišiel v
košeli, ktorú som zapol asi na tri gombíky. Hneď keď ma videala,
najprv mi upravila golier a zapínala mi gombíky. Sedeli sme pri
sebe, dotýkali sa kolenami a mne sa z nejakého dôvodu gombíky
rozopínali samé. Samo sa to pokazilo.
Stále, keď sa na mňa pozerela, smiala sa. Ja som sa smial tiež,
už od mala trpím nevyliečiteľnou chorobou. Hrozne rád kradnem
dievčatám úsmevy. Mala voňavý úsmev a strašne rada mi ho
ukazovala. Bola šarmantná, veselá a voňala jablkovým sirupom.
Mala čaro rozprávok, chcel som sa s ňou zatúlať do perníkovej
chalúpky.
„To je les ako z perníkovej chalúpky.“ Povedal som jej
po tichu.
„Isteže, cvič sa, budeš deťom v noci rozprávať rozprávky.“
Smiala sa.
„S tebou ísť k pernikovej chalúpke.“ Odvetil som jej a
celá rozžiarená mi venovala slzivý úsmev. Tuším ma aj chytila
za rameno.
Vystúpili sme z autobusu a šli pomaly uložiť deti. Ju som už
nevidel, zazrel som ju, keď prišla večera. Miloval som od mala
také táborové jedenie, keď človek doslova zožerie všetko.
Prežratý som odchádzal sa trochu prejsť, prísť na iné
myšlienky, pohrať sa s okolím. Našiel som si nových kamarátov,
vymyslel si ďalšiu verziu rozprávky o Jazernej pani. Keď som sa
dorumázgal späť, všetci spali. I ona, bola kúzelná. Ja som si
ľahol na posteľ a spal som ani zarezaný. Druhý deň sme boli s
deťmi v jaskyni, kde si oni vymysleli všakovaké príhody. Smiali
sme sa a uvedomili si aký je ten smiech krásny. Zblížil som sa s
deťmi, videli mi v očiach akúsi dôveru alebo neviem ako to
povedať.
Večer som sa dôstojne obliekol a sedel na posteli. Hľadal som
nejakú knihu. „A ty kam ideš?“ Bola zvedavá. Zakryla sa
paplónom a odvrátila sa na druhý bok. „Tož, idem deťom
čítať rozprávku.“ Povedal som tak na pol huby.
V momente sa otočila a usmiala sa. „To, čo je? Aj ja chcem,
aby mi dakto čítal rozprávku.“ Usmiala sa.
Schválne som ju odkryl a zakryl. Dal som jej pusu na čelo a povedal
jej, „Keď nebudeš tak o hodinu spať, prečítam ti
rozprávku.“ Usmial som sa a ona mi povedala, že dobre. Ja vám
neviem, ale v živote sa na mňa niekto tak krásne neusmial. Mal som
neuveriteľnú chuť ju pobozkať, ale to by som sklamal deti.
Rozprávka sa čítala krásne, boli poslušné. Keď som od nich
prišiel, spala už. Dal som jej pusu, takú poriadnu, mal som pocit,
že sa usmiala. Ľahol som do postele a cítil som sa akoby som
lietal. Vlastne to nie, posteľ lietala.
Ráno som šiel na raňajky, chytila ma za plece a povedala mi, „Čo
si sa tak v noci zdržal?“ Smiala sa.
Ďalší deň sme išli čítať rozprávku spolu. Deťom sa to
hrozne ľúbilo, bola to rozprávka o manželoch, čo sa skrývajú
pred starostom dediny. My dvaja sme sa krásne dopĺňali. Ľahli sme
si teraz do postele spolu. Vytiahol som knihu a začal som čítať.
Nedošli sme ani po druhú vetu a už bolo treba zhasnúť svetlo.
A odvtedy milujeme rozprávku O Ďurovi Truľovi ešte radšej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára