pondelok 3. septembra 2012

O kocúrovi, čo jedol muchotrávky

Predstavte si dedinu medzi kopcami. A okolo dediny sa kopala diera. Prichádzalo obdobie daždivé a ľudia sa báli, že ich horský potok zaleje. Preto postavili priehradu a chodili tam na pstruhy. Nosili odtiaľ vodu pre seba, ale i pre dobytok, ktorý sa pásol na pastvinách a mladí šarvanci vyvádzali ani diví. I jeden sused mal kozu, druhý kravu a nejaký ovce s baranom. Mladí chlapci chodievali pásť dobytok, narezali si dreva a urobili si vatru. Začína náš príbeh, kdesi v horách, keď sa z mladých chlapcov stali dospievajúci a potom ešte pracovití chlapi. Podaktorí boli ženatí, iní slobodní, ale mali v sebe niečo spoločné. Detstvo.

Prichádzalo obodbie daždivé, priehrada sa už pomaly trhala a občas ublížila koreňu stromu. Borovice už padali a tak sa rozhodli ako ďalej pri poslednej spoločnej večeri v šenku. Pivo tieklo a štípľavé klobásy už privolávali zrak dedinčanov na komín. Obzvlášť jeden fiškus si o tom vymýšľal príbehy, keď zbieral s ževraj dobrým dievčaťom gaštany.

A tak padlo rozhodnutie väčšiny, že spravia veľkú dieru okolo dediny a do nej pustia vodu. Všetko premerali zememeračmi, dokonca sa tam rozprávalo o tom, že sa cez dieru postaví most a už utekali po bukové drevo, aby mohli postaviť most. Bol to pracovitý ľud, mal mnoho sily, snahy, citu a každý deň im dával niečo nové. Pri každom dome stálo kopec dreva na zimu.

Bol to čas ako teraz, kopali sa zemiaky, pálilo seno a zbierali gaštany. Poďme sa trošku pozrieť na prácu okolo toho potoku.

Pamätám si ako som včera šiel ešte o holej zemi a dnes už pôjdem do mesta po moste.“ Riekol stavbár, ktorý kopal dieru. Mal zablatený kaftan a zaprášené ruky. V kapse výkres a modrý plášť.

Vyzeráš ako archivár, už len začni latinsky vypráviati.“ Zasmial sa na neho jeden archivár, čo tam bol a staral sa o všetko dôležité v dedine. Archivoval všetky rodné, sobášne i úmrtné listy. Inými slovami, ak by ste mali záujem ísť na matriku, on to vedel.

Choď sa tam pohrať s knižkami, ty vedátor!“ Pousmial sa naň chemik, čo sa staral v dedine o komíny, či nie sú zasvinené a či pália dedinčania dobré drevo. Kontroloval studne a čistil ľuďom omietky, aby ta nebolo veľa olova a tak. A stále hovoril, že kadmium dokáže v organizme byť dlhšie ako olovo.

Ty mastičkár jeden, ako si včera dopadol?“ Opýtal sa ho archivár.

Normálne, ráno som vstal o piatej, najedol sa dobrého syru a zašiel tu.“ Smial sa chemik.

Bol si dobrý chlapček, čo?“ Pousmial sa stavbár.

Ani náhodou! On už je zvyknutý zo svojich pokusoch! Však sa pochváľ ako si minule acetón vypil.“ Pousmial sa naň chlap s kosou.

Kosilo sa ako? Vidím, že máš čerstvú trávu.“ Pousmial sa archivár.

Tak jesť. Dostane na ňu šmak tvoj čumák, že? Ale ono to je pokosená tráva pre naše prasatá.“ Povedal kosec. Ževraj hodí kôš do kuchyne a príde.

Prezliekol sa do sviatočného oblečenia a šli všetci kopať dieru.

Pamätáš ako sme raz pučili papriku?“ Spýtal sa ho archivár.

Samozrejme, veľmi výživné. Najmä tá zhnitá a ako sme ju raz hodili do hlavy tomu nafúkancovi.“ Pousmial sa.

Archivár a kosec chodili spolu do školy. A obaja boli zahľadení do dvoch slečien, ktoré začali obdivovať. Najmä nie po profesionálnej stránke. Keďže ich ťahali za vlasy, fúkali im na krk, stalo sa, že museli pestovať školský záhon. A tak čistili papriku.

Do tej školy s nimi chodil plavovlasý chlapec, ktorý páchol po slanine. Vždy hádzal druhým polená pod nohy a každému chcel dokazovať aký je skvelý a veľký. Dvojica študentov sa raz naň pripravila a zhnitými paprikami mu hádzali do lepkavej hlavy, ževraj svoj k svojmu.

Ten chlapec prišiel k nim opäť teraz, keď kopali dieru a pozdravil sa im, „Tak ja som už od včerajška mocný chlap.“ Pohrabal sa vo svojich vlasoch a nikto mu nedal najavo ani len pousmiatie sa.

Prečo sa už so mnou nekamarátite? Veď ja viem, že ste niečo menej ako ja. Ale aj tak, som ochotný sa s takými nulami baviť ako ste vy.“ Hulákal a nikto si ho veľmi nevšímal.

Nikto nevie ako sa k nim zatúlalo dievčatko, čo zbieralo gaštany. Mocný chlap ju poslal do nevestinca, že aj jeho nastavajúca je odtiaľ a že každá žena tam skončí. Začal vykrikovať ako každý chlap má chodiť do nevestinca a čím viac hulákal, tým viac sa približovala skupina ľudí k nemu.

Čo je nevestinec?“ Opýtalo sa ho dievčatko.

Nepočúvaj jeho reči!“ Rečnil starší pán.

Nevestincový chlapec trval na svojom a vyvreskoval o dušu akoby bol vyhlásený za laktibradu Svätej ríše Rímskej.

Ja som počul minule vlkov.“ Ozval sa stavbár.

Na to jeho veličenstvo rieklo nejaký príbeh o tom ako mohol zachrániť 4 slečny pred vlkom, ale nemal na ne chuť, tak že nech ich vlk zožerie.

Dievča s gaštanovými copmi začalo plakať. Pri pohľade na ten čistú a nevinnú gambu, sa jej ani nedivím.

Prečo si ju rozplakal?“ Opýtali sa ho starší. Na niečo podobné ktosi zamumlal, že on vie ľudí len rozplakať. A on sa rozosmial. Veru, niet krajšieho komplimentu pre chlapa.

Bojím sa vlkov.“ Plakalo dievčatko.

Prečo? Vlci sú naši priatelia.“ Ozval sa archivár.

Poznáš legendu o čarodejníkovi a rytierovi, ktorí s vlkom boli kamarát?“ Opýtal sa jej kosec.

A to už všetci na nich pozerali.

Kedysi dávno žili v tejto krajine dvaja kamaráti. Jeden bol čarodejník a druhý rytier.“ Povedal archivár. A ani nie z veľkej diaľky sa ozval zvuk „A boli pekní?“ Prezradila nejaká dievčina. Ich oči sa na seba smiali.

Samozrejme, že boli pekní. Múdri. Ale boli chudobní. Nemali ani na večeru, tak si lovili myši.“ Povedal kosec.

A tak ulovili myši v celom lese a to aj lesný kocúr musel kvôli nim jesť muchotrávky.“ Povedal archivár a všimol si ako sa dievčatko smeje.

Tí dvaja si časom postavili dom. Z dreva. A keď prišiel vlk a zafúkol, tak mu dali po karku.“ Pousmial sa kosec.

Všetci sa smiali.

A tak si žili. Stali sa z nich drevorubači a čarodejník občas ulovil nejakú rybu. Bez mágie, používal kúzlo osobnosti.“ Rozosmial sa archivár.

A tak mali časom ryby, huby, ktoré kontroloval kocúr. Veď ho zobrali do party, čoby nie. Časom začali poľovať a kúpili si drahú kušu a boli ako Wiliam Tell.“ Povedal kosec.

A tak prišli k nim lúpežníci a okradli ich.“ Hrdo vyhlásil archivár.

Ale oni dvaja boli silní priatelia. Chceli okábatiť zbojníkov na čele s hrdinom „Kráľ, čierne zuby.“ Kosec pri poslednom slove dostal záchvat smiechu.

Všetci sa počas rozprávania pousmiali na uja nevestinca. Ten si začal spievať pesničku „Kohútik jarabí.“

Jedného dňa sa im stratil kocúr. Prišiel za nimi až po troch dňoch a doniesol so sebou nového kamaráta, vlka. Div z kože tí dvaja nevyskočili.“ Archivár sa zahanbene pozeral do očí tej, ktorá ho vyrušila počas vyprávania.

Ale kocúr i vlk boli hovoriaci a dohodli sa na pláne ako kráľa Čierne zuby poslať kamsi do žaburiny. A tak narafičili plán.

Kocúr pobehoval vôkol zbojníkov a ukradol im huby. Doviedol ich na stopu k dvom kamarátom a pred ich zrakmi zjedol muchotrávky.

Kráľ čierne zuby začal poľovať na kocúra. Vtedy vyskočil naň vlk a mocne zavrčal. Kráľ bol na kolenách a...“ Povedal kosec.

Zaspala pri gaštanoch.“ Povedal archivár.

Ale ako to bolo ďalej?“ Opýtali sa všetci zborovo.

A je to podstatné? Podstatné je, že si všetci dali guláš a pivo. Potom veselo pokračovali v práci. Až na jedného filozofa, čo hľadal inšpiráciu v kráľovi. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára