Zavŕzgali dvere,
vyzliekol som zo seba kabát a vyzul bagandže. Nebola ešte doma,
necítil som jej vôňu a chýbal tam ten jej smiech, ktorým umývala
našu drevenú kuchyňu. Obaja sme milovali a milujeme dodnes Daga a
tak aj drevená lavica s obrovským stolom pôsobila ako v nórskom
lese. Otvoril som okno a dal variť vodu na čaj. Mám rád dym, keď
vychádza z okna a vidieť jeho bielu farbu.
Preto sa hrozne rád
prechádzam po dedinách a pozerám sa ako z komína uteká dym. Je
niekoľko krásnych pohľadov na svete. Napríklad taká cesta vlakom
na jeseň, ono to je úžasné. Samé červené listy, farebné
stromy a komíny domov. Hory syčia a oblaky sú ako dievčenské
sukne, vždy inej farby. A potom je ešte jeden pekný pohľad, keď
vidíte pri západe slnka cez okno horieť sviečku. Rozsvieti sa
celá izba a je to iné ako obyčajné svetlo. Človek má občas
také svojské vracanie sa do dôb drožiek, petrolejových lámp a
zelených kabátov.
A ako som čakal na ňu,
kým príde a myslel na to, pod novinami bola kniha. Malo to zelený
obal a ešte človek cítil taký kyslý papier. Stránky žlté a
hrozne krehké. Ako jej ruky (nemyslím farbu). Hneď som si začal
čítať. Bolo to o chlapovi, ktorý rád hovorieval slovné spojenie
„Good afternoon.“ A o jeho synovcovi, ktorý sa strašne rád
smial. A ja som dostal chuť na vianočný puding.
Vianočná koleda je veľmi
inšpiratívne čítanie. Pripomína Vianoce v tom kontexte, aké ich
chce azda každý zažiť. Keď idete spať, príde k vám duch a
spraví vám niečo. Začnime myslieť povedzme na taký 22.
december. Ja som ten dátum hrozne nemal rád, lebo stromček sme
zdobili až neskôr. Ale to som sa flákal po trhoch s kamarátom a
rozprávali sme si o tom aký gól sme dali na futbale. (Dobre,
spravili sme to raz.) Ale ten pocit, keď človek zaspával v tento
deň. Vôbec som nechcel zaspať, mal som chuť na niečo
rozprávkové. Ale niečo úplne uletené a niečo spojené s
Vianocami. Napríklad byť rytier a pobozkať nejakú spanilú bytosť
pod imelom. (Nebudem písať akú, ale medúza to nebola.)
Začul som otvorené dvere
a niekto sa ku mne dovalil a dáždnik vystrel niekde k rohu. Bola
studená a potrebovala sa skryť z dažďa.
„Bol si dobrý?“
Bola jej prvá reakcia.
„Isteže, ako stále.
Veď vieš, že ja stále počúvam.“
Odvetil som.
„Samozrejme, až na
jednu osobu.“ A chytro sa
usmiala.
„Čo ty? Zlostila si
ako stále?“ Zaradoval som sa.
„A tak nebolo koho.“
A smiali sme sa obaja.
„A čože si otvoril
Vianočnú koledu? Aha, blížia sa Vianoce, tak ty si čítaš
vianočné veci už v septembri, čo? Ty bulo jedno! Trubiroh,
brontofúzik a miesiželezo!“
A ani neviem odkiaľ sa tie slová naučila.
„Tak čítaj ďalej.“
Zaiskrila očami a ja som teda čítal tú časť ako Ebenezer šiel
do postele. A tak sa mi uložila na ramene a pomaly sme mysleli na to
čo sa tam dialo.
„Mám chuť na
vianočný puding.“ Povedal
som jej.
„Ale nemáme
hrozienka, ani zázvor. Všetok zázvor si vypil, keď bolo 40
stupňov v lete.“ A hrozne sa
smiala.
„A inak čo bolo v
práci?“ Spýtal som sa jej.
„Padali mi gaštany
na hlavu, takže som rumázgala.“
Povedala mi.
„Na!“
A darovala mi gaštan. Potom skromne dodala, „Aby si
nepovedal, že som ľudožrút.“
A usmiala sa.
Uvedomil
som si, že začalo obdobie gaštanov, vône farebných stromov a
sobotných raňajok. Ktoré začali vajíčkami, syrom, slaninou a
voňavým zemiakovým chlebom, škvarkovými plackami a kyslými
uhorkami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára