Izra

Znace, co najhorši na živoce? Ta ja vam povim. Ne, paľenka, bo to fajne. Ale najhoršie na živoce su glupe a ešči zakerne šviňe. Take, co rozum im nikda nebul pridzeleni a ešči k tomu, i rucali tote dreva, jak še tomu hutori, polena pod nohi, abi sce spadli, zdehli a oni vas okradnu i o gače. A povim vam, že tota povesc budze o takim človeku.

Nesce glupe, taže vam netreba hutoric nič o Samovi a totej jeho riši. Ale vof skratke. Kedisi davno žili na švece ľudze. Ale to nebuli take ľudze, jak neška. Oni buli inakše, bo nemali bagandže, ale chodzeli na boso. Bars šumne ženi žili vof tom čase, bo praveka žena je šumna dračica. Povim vam, že zos totej ani oblečene nebulo dluho strhavac. A potom še dzifčata začali oblikac a co še nestalo? No, začala civilizacia. Normalne, ľudze bešedovali spolu, lovili zver a budovali dajake spoločenstva. A vecka z toho vznikali i riše. Jedna z nich bula Samova riša. Bars dobra riša, šicke še tam mali dobre.

Ale ne šicke ľudze na švece boli favoritmi totej riši. Avari buli napriklad proci tomu. I jedno dzifče od nich še presťahovalo na vichod slovenska. Skratka a dobre, ľudze dobri, ona znala, že tam ju čaka dobrodružstvo. Hutoreli jej Izra.

Izra nebula bars dobra. Ona bola i dakus ľompa, i kus pospletana, i vlasi sebe trhala. Bola glupa jak tago. Ona znace co chcela porobic? Ona mislela, že kedz ruci kladivo do jedzena, šicke dostanu magiu. Ale co še nestalo? Znace, co? Neznace. Oni šicke zdehli, bo uznajce, kladivo ne bars dobre straviteľne.

Znace co? Izra vladla bars plano. Ľudze še nemali bohznajak dobre. Nedavala im veľo, bo šicko sebe sanovala. Skučkarka jedna. Ľudzom kazala naj žeru pomije, ale sama sebe dopriala jahňacinu, klobasi, fajne mlieko i das pejc kila komperoch. Znace, co to kompere? To bandurki.

Ľudze nebuli spokojne a plakali od hladu a inich veci. A prosili šicke svate, naj Izra už zdehne. A co še stalo? Izru lapil napad.

„Ľudze, sluchajce me, vi dzive hurki! Šak tam pri vas soľ vidzim. Neže budzece solic jedzene, zos totej soli mi postavice veľki slani hrad. Bo, kedz ne, ta vas rucim do jarku.“

A tak ľudze šli do totej slanej hori a kopali a kopali. Postavili jej hrad a ona bula šťastna. Škareda bula jak cesta do roboti, ale mala mocni hrad.

Ibaže jedneho dňa došol k tomu hradu isti samski kupec. Hutoreli mu Samo. Samo, bars dzivi chlop. Prišol zos calu armadu a chcel audienciu u Izri.

Izra bula natrimana a dumala, že to on na vohľadi došol. Priala ho srdečne, i vizleknuc ho chcela, ale ta on ne glupi.

„Co chlope? Co bi ši rad? Znaš, ti šumni a ja ci dam, co budze tvoje šerco dumac.“ hutorela mu.

„Netoč še kolo toho stola jak dajaka ľompa! Tu šec a sluchaj me! Čom ši plana na totich ľudzi? Co ci urobeli? Zožreli ci oca abo mac?“ pital še laskavo Samo.

„Ta oni musia znac, kto kraľovna a kto dakto ini.“ hanebne sebe strčila čungu na scehno.

„Ta to tak ne. Ľudze ne na švece, abi sluchali tote tvoje vistrelki.“ a dumal, že jej ruci do pisku zopar slin, ale vecka sebe povedzel, že to škoda totich šlinoch.

„Ale kedz ja mam šicko, co možem mac. I tebe si ziskam. Šak bizomne si prišol, abi ši me o ruku požiadal.“ hutorel.

„A ti co ši šalena? Co dumaš, že ma guta ulapela?“ chital sebe hlavu Samo.

„Ale šak ja šumne dzifče. Krajšia odo mňa ňit.“ hutorela Izra.

„Hej, bars nadherna ši. Len vecka neznam, čom me napina.“ hutorel Samo.

Izra še rozrumazgala, jak kebi jej dakto cez piski strelil. Znala, že Samo budze mušic zdehnuc. Bo, kedz ho nemože mac ona, nebudz nikdo. I rozhodla še, že ho v noci prepadne. Vžala škorpiona do podväzkoch a išla na lov. Ibaže Samo nebul glupi, rozkazal vojsku, naj vidumu, co robic.

A jeden chlop povedzel totu vetu.

„Bodaj bi totu soľ Maria skarala.“

Izra ešči ani nevišla zos škorpionom z hradu a hrad še premenil na jazierko a po Izre ostalo už len meno. Ta, kedi še tam idzeme okupac?