Spišaci, ta to bars
šumni narod i kedz kus durni. Oni taki spravňaci, ne gluptaci abo
dajaki pňaci. Maju bars šumne dzifčata, i tota ich palenka,
najlepša hadam na švece. Maju i šumni hrad, dze še odohrala
povesť, co vam ja pobešedujem. Sluchajce.
Raz na Spišskim hradze
bival jeden chlop. On bars dzivi bul, mal ovce i psa a takisto i
havrana. Bul dobri k ostatnim. Ľudze za nim radzi chodzeli, bo tam
im bulo šumne. On zbieral bilinki, korenie a šicke dobroti lesa. I
slivki palil, kedz ľudze smutni buli. I čaju im navaril, kedz ich
prieduški boleli. Povedzeli bi sme, že to bul dobri chlop, mal
šerco na pravim misce, ne vof gačoch.
A on sebe žil na
zrucanine Spišackeho hradu a bafkal fajku. Občas i dajake bororo
bulo, občas i oheň založil, občas i na omšu do koscela zašol.
Ľudze ho mali tiž radzi. Na jar košil travu, vof lece pasol ovečki
a na jeseň zbieral jabluka. A vof žime, vof žime sebe čital
knižki, kuril drevom zos lesa a tak.
I raz vof žime, zapalil
švičku. Išol popatrec po hradze, co tam ostalo. Zrucanini hradu
maju vof sebe veľo pokladov. I popatrel a našol. Truhlica tam bula,
ale ta vipatrala jak po vibuchu. Taka zaprašena, že ci pana.
Normalne, až piski mal čarne, kedz ju otviral. Ale nakoniec ju
otvoril a tam buli dajake knižki.
Popatrel do toho a tam
šumne veci, daco dluhe a veľke. To sebe vžal do chiži a tam išol
čitac. I tak čital a čital a oheň vof peci zhasol. Co to za guta?
Ja neznam, mislel sebe. I zapalel zaš oheň a čital dalej, bars
napinave to mušelo buc.
O polnoci mu dakto
zaklopal na dvere. „Vonka žimno, ľudze bizomne zdihaju, ta ki
guta to vof dveroch?“ hutorel sebe. Ale ta pošol, bo bul dobri
kresťan. Vichovani a ne taki, co bi ochabel dakoho vof žime, naj
zdehne.
Otvira dzvere a tam
dajaki chlop. Vipatral bars šumne, na hajnika až bars dobre
oblečeni. Abi sce znali a nebuli glupe. Vof tom čase okolo
Spišskeho hradu nebula cesta, ale bulo tam poľo i stromiki. Vof tom
leše bivalo bars veľo dzivich šviňoch. Dzive švine ne su plane
tvori, ale ta maju slabe nervi. Znace, dziva šviňa, to bars dobri
spoločnik vof karčme. Ale skusce jej daco planoho povedzic.
Chlop zažmurkal a pita
še, či nemože isc k nemu na noc zdihac. Stari chlop ho puščil,
šak čom bi ne. Jak sebe šednul do kresla, zos rici mu trčalo daco
chlupate. Psovi še to bars pačilo a začal to kusac jak dajaku
tlačenku abo inu šmakotu. Ale hajnik šedzel vof krešle jak
prikovani. Ale ovčiar stari nebul glupi! Šak to čort! Normalne,
ďabel zos pekla.
„Znaš, čom som tu?
Idzem ce vžac do pekla!“ hutorel mu ako milenci po peršej noci.
„Ta dobre, ale sluchaj.
Mám bororo, nedame sebe?“ povedzel hostiteľ.
„A ta kus ulej, šak ja
čert, ja nebudzem nikda pijani.“ čert sebe mazal rukama a dal
sebe do nosa.
Pil a pil a pil, až mu
plano bulo.
„Ta ci pana, ja taki
pijani ešči nikda nebul. Co ši tam nalial?“ hutorel
čert.
Tackal
še po dvorku a vecka sebe rozbil hlavu o Spišsski hrad. Nechapal,
co še dzeje a i kedz bul nešmerceľni, dumal, že doraz bizomne
zdehne. Ta toten kedz
še rano zobudzel, ta jake suchoti ho lapeli. On šicko scel pic.
Hočico, od horčici, cez maslo až po dajaku vodu. I išol do
pivnici vipic daco, bo mu bars plano bulo. Vžal dajaku fľašku a
rucel to do sebe. Ibaže, on dajak neznal, že to voda po kvašnich
uhorkoch. Ta jemu tak plano bulo, že zaspal.
Chlop
ho uviazal do konopneho lana a čekal zos plebanom. Spoločne mu
rucali svätenú vodu do pisku a čert vreščal jak šviňa, kedz
jej idu odrezac hlavu pri zabijačke. I čert sľubil, že už nikda
do Spiša nedojdze a že už bororo nechce nikdi vidzic.
Sluchajce
tu, kedz pijece borovičku, čert vás nevežne!
Pamätajte!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára