nedeľa 2. februára 2014

Čom čerti neidu nikda do Spiša

Spišaci, ta to bars šumni narod i kedz kus durni. Oni taki spravňaci, ne gluptaci abo dajaki pňaci. Maju bars šumne dzifčata, i tota ich palenka, najlepša hadam na švece. Maju i šumni hrad, dze še odohrala povesť, co vam ja pobešedujem. Sluchajce.

Raz na Spišskim hradze bival jeden chlop. On bars dzivi bul, mal ovce i psa a takisto i havrana. Bul dobri k ostatnim. Ľudze za nim radzi chodzeli, bo tam im bulo šumne. On zbieral bilinki, korenie a šicke dobroti lesa. I slivki palil, kedz ľudze smutni buli. I čaju im navaril, kedz ich prieduški boleli. Povedzeli bi sme, že to bul dobri chlop, mal šerco na pravim misce, ne vof gačoch.

A on sebe žil na zrucanine Spišackeho hradu a bafkal fajku. Občas i dajake bororo bulo, občas i oheň založil, občas i na omšu do koscela zašol. Ľudze ho mali tiž radzi. Na jar košil travu, vof lece pasol ovečki a na jeseň zbieral jabluka. A vof žime, vof žime sebe čital knižki, kuril drevom zos lesa a tak.

I raz vof žime, zapalil švičku. Išol popatrec po hradze, co tam ostalo. Zrucanini hradu maju vof sebe veľo pokladov. I popatrel a našol. Truhlica tam bula, ale ta vipatrala jak po vibuchu. Taka zaprašena, že ci pana. Normalne, až piski mal čarne, kedz ju otviral. Ale nakoniec ju otvoril a tam buli dajake knižki.

Popatrel do toho a tam šumne veci, daco dluhe a veľke. To sebe vžal do chiži a tam išol čitac. I tak čital a čital a oheň vof peci zhasol. Co to za guta? Ja neznam, mislel sebe. I zapalel zaš oheň a čital dalej, bars napinave to mušelo buc.

O polnoci mu dakto zaklopal na dvere. „Vonka žimno, ľudze bizomne zdihaju, ta ki guta to vof dveroch?“ hutorel sebe. Ale ta pošol, bo bul dobri kresťan. Vichovani a ne taki, co bi ochabel dakoho vof žime, naj zdehne.

Otvira dzvere a tam dajaki chlop. Vipatral bars šumne, na hajnika až bars dobre oblečeni. Abi sce znali a nebuli glupe. Vof tom čase okolo Spišskeho hradu nebula cesta, ale bulo tam poľo i stromiki. Vof tom leše bivalo bars veľo dzivich šviňoch. Dzive švine ne su plane tvori, ale ta maju slabe nervi. Znace, dziva šviňa, to bars dobri spoločnik vof karčme. Ale skusce jej daco planoho povedzic.

Chlop zažmurkal a pita še, či nemože isc k nemu na noc zdihac. Stari chlop ho puščil, šak čom bi ne. Jak sebe šednul do kresla, zos rici mu trčalo daco chlupate. Psovi še to bars pačilo a začal to kusac jak dajaku tlačenku abo inu šmakotu. Ale hajnik šedzel vof krešle jak prikovani. Ale ovčiar stari nebul glupi! Šak to čort! Normalne, ďabel zos pekla.

„Znaš, čom som tu? Idzem ce vžac do pekla!“ hutorel mu ako milenci po peršej noci.
„Ta dobre, ale sluchaj. Mám bororo, nedame sebe?“ povedzel hostiteľ.
„A ta kus ulej, šak ja čert, ja nebudzem nikda pijani.“ čert sebe mazal rukama a dal sebe do nosa.

Pil a pil a pil, až mu plano bulo.

„Ta ci pana, ja taki pijani ešči nikda nebul. Co ši tam nalial?“ hutorel čert.

Tackal še po dvorku a vecka sebe rozbil hlavu o Spišsski hrad. Nechapal, co še dzeje a i kedz bul nešmerceľni, dumal, že doraz bizomne zdehne. Ta toten kedz še rano zobudzel, ta jake suchoti ho lapeli. On šicko scel pic. Hočico, od horčici, cez maslo až po dajaku vodu. I išol do pivnici vipic daco, bo mu bars plano bulo. Vžal dajaku fľašku a rucel to do sebe. Ibaže, on dajak neznal, že to voda po kvašnich uhorkoch. Ta jemu tak plano bulo, že zaspal.

Chlop ho uviazal do konopneho lana a čekal zos plebanom. Spoločne mu rucali svätenú vodu do pisku a čert vreščal jak šviňa, kedz jej idu odrezac hlavu pri zabijačke. I čert sľubil, že už nikda do Spiša nedojdze a že už bororo nechce nikdi vidzic.


Sluchajce tu, kedz pijece borovičku, čert vás nevežne! Pamätajte!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára