Vodnik vof Košicoch

Košice bars šumni valal. Tam teľo veci človek zažije, že to až pravda neni. Od peršej laski cez perše opilecke vichadzki zos karčmi. I vof Hornadze še okupece, i vof Goleme pivo vipije i špivajuca fotnana jest v mesce. Bageterie, dzifčata bars šumne a ľudze najlepše na švece. Bo vichod Slovenska bars šumni kraj pre tote veci, co som napisal. I teraz ja povim vam daco o košickom vodnikovi.

Vodnik, to tota guta, co plave vo vodze. Zna plavac bars dobre, lepše jak Mišo Felfs, či jak mu hutoria toti Američanci. Vodnik plava i pod vodou, bo tam je jeho kraľovstvo. Vof Košicoch tečie rieka Hornád. A vodník tam pokuša mlade dzifčata, ale to len vtedi, kedz neidze do karčmi. Abo, kedz doma ma vodničku.

Tak sluchajce, dzeci i dospele ľudze. Na Hlavnej ulici vof Košicoch bivali vof bohzna ktorim storoči dobri ľudze. Ale i plane patkane. Neznam jak še volala tota ulica vtedy, popatrice do mudrich knižkoch. Jeden chlop tam bival a bul plani jak čert! Šmerdzel furt po palenke, cesniku i po komperoch. Ľudze mu hutoreli dajak maďarski, ale kedz ja neznam totu reč, buzeme mu hutoric dajak familiarne. Dajak sentimenalne a šumne. Co ja znam, pan Patkaň.

Patkaň vlastnil dajaky skľep. Znace, co to skľep? Ne to neni pivnica, dze veľke garadiče. To obchod vof slovenskej mluvnici. A vof totim skľepu predavalo dzifče. Bars šumne dzifče, ta das dvacec roki mala a ani glupa nebula. Mala šumne oči a znala i pozdravic. Šicke ju mali radzi. Neni tajomstvo, že ona bula dcera toho lapiducha.

Iba jeden chlop ju nemal rad. Bul to mlinarov pekar, či jaka guta. On bol do nej zamilovani po uši. Furt chodzel do skľepu a kupoval sebe šelijačinu. Das pejdzešat kila komperov, cibuľu a paru razi i baňu na lekvar.

To še bars nepačilo staremu Patkaňovi a raz prišol za nim domu.

„Sluchaj tu, co mi chodziš za dzifkou? To neznaš, že ona ne pre tebe? Ti mulo škarede! Tam sebe vež ciganku Svetlanu, co nema kus rozumu! Ona bi ce scela!“ povedzel mu šumno na dušu mudri starec.

„Ale ta ja ju nescem! Ona glupa jak tago! Ja scem vašu Žofku! Bo ju ľubim!“ hutorel chlopaščik.

„Ta co ši šaleni? Nič nebudze! Dostaneš cesnikom do rici, kedz neprestaneš!“ bešedovalo glupe nemehlo. Ľudze dobre, sluchajce me. Ja mislim, že cesnik v rici ma na lásku tie najčarovnejšie spôsobi.

Neodradzilo ho to a jak to biva, ľubil ju ešči vecej. Bodaj bi ne, šak nebol glupi. Patkaň lokal dzešec poldeci denne a na dzifče furt šumne bešedoval. Furt jak došol pijani jak praše, zreval na ňu jak na sirotku.

„Ta co ti ľompo! Už ši še uvedomela? Či co ci za guta?“

No ja neznam čom, ale dzifče začalo plakať.

I došla za svojim milim a povedzela mu, co to ocec za pliagu. I chlop išol za nim a povedzel mu, že sebe Žofku vežne a naj Svetlanku ľubi Dežo zos Barci.

Ocec mu rozbil mu rozbil piski. Normalne, vžal fľašku a rucel mu do gambi. I zalaskovani chlop to nevitrimal. No, proste, zdehol. Umar na otravi krvi. Stava sa.

Abi bul Guta spravodlivi, rucel ho do vodi, naj ho poraži. Kec še to doznalo dzifče, volila to iste. Skočila zos mosta do vodi a umarla.

Zos chlopa še stal vonik a dzifče bula šumnejša. Mala želene vlasi a milovala toho, koho skutočne chcela.

Ocec bul pišni na to, co urobil. Ale vodnik še mu pomscil. Jedneho dňa sebe umival piski, toten ocec, ne vodnik. Zos vodovodu višol chlop a povedzel mu magicke slova.

„Bodaj bi ce guta ulapela.“

A ono, skutočne. Stareho chlopa ulapela guta a išol do pekla.

I preto ľudze pamatajce, nikdi nebucce šviňe!