utorok 21. januára 2014

Ako som robil zápočet z ruštiny

Bola to kočka, musím uznať. Jej čarokrásna sukňa a výstrih spôsobovalo mojej chlapčenskej duši hotové potešenia. Jej naružované pery vo mne predstavovali vtáka pelikána. Sedel som v prvej lavici a ona sa rada nahýňala, zrejme očakávala, že ju požiadam o ruku či inú časť tela. Veru, sklamal som. Bola to naša učiteľka ruštiny, vždy nežná, prítulná. Stala sa pre nás modlou, nezabudnuteľnou inšpiráciou a krásou v našich očiach. Je to tak, asi vďaka nej neviem nič o sexe.

Na hodiny prichádzala stroho odetá akoby po hodine šla na ródeo show s aligátormi. Jej hlas predstavoval fantóma z opery a Majku z Guruňu.

„No, ja vás všetkých vítam na tejto hodine. Hnusné deti!“ pomenovala nás ako svojich domácich miláčikov. Keby aspoň použila slová ako Medvedík Pu alebo Godzilla, lež ona nie.

Boli sme v tom čase veľkí huncúti a ľahtikári. Viacmenej nás zaujímali iné veci. Mňa napríklad erb mesta Bratislavy, kde spolužiak videl holuby. Okrem iného aj jedna archivárka, ale o tom sa tu vôbec nebudeme baviť. Reč je o inej žene inej doby.

Skrátka a dobre, aby som sa nerozpisoval ako vyučujúci píšuc skriptá na univerzite, dáma vyjadrila k nám obrovský odpor. Dôvod bol prozaický, nikto z nás nevedel po rusky. Jej telo sa chvelo, keď zistila, že náš záujem o ruský jazyk je veľkolepý. Ja neviem prečo, ale keď sa nás zlostila, zahanbene si prešla rukou vôkol rozkroku.

„Počúvajte! Kto má dnes Deň Raždenia? Či ani toto neviete vy nevzelanci?“ spýtala sa a my sme si mysleli, že chce dačo vypiť.

Keďže nikto v tom čase netušil, že Deň Raždenia sú narodeniny, všetci sme držali ústa. Ach, pri spomienke na ňu, si mám chuť zapáliť sviečku. Jej reč bola taká chladné, že samotný Lucifer by mal problém vo svojom hiezdočku.

Chodievali sme na ruštinu veľmi nešťastní, pretože cesta medzi Košicami a Prešovom mi ubehla hrozne rýchlo. Pre tých, čo nechápu, kedysi dávno som študoval v Prešove. Keďže som dochádzal zos Košicov, občas som zahľadel svojim zrakom do učiva. Ibaže Martin bol veľký lapiduch, galgan, chrchloš a milovník vekni, preto svoj záujem rozprestieral dámskemu publiku. Skrátka a dobre, ja som sa zakecal kristus pán vie s kým a bolo mi dobre.

Na hodinách ruského jazyka pri písaní diktátu Sveřebí šakaly (preložené v ruštine) sme pociťovali nesmierne potešeni v našom hrdle.

„Dnešnú hodinu zasvätíme diktátu.“ riekla nám naša tajná bohyňa.

V tom čase by som radšej zasvätil svoje telo tej archivárke, osud mi však neprial. Musel som napísať voľačo do diktátu.

Ibaže ja nepozorný lunt, beťár a pačmaga, ja som akosi nevedel písanú azbuku. Dokonca som nevedel napísať ani Mi ňa zavud Hare Krišna. (Pod týmto menom som vystupoval na univerzite.) Preto som tam nakreslil srdiečko, stromčeky a výhľad do neba.

Ďalšiu hodinu prišiel ten Samaritán v sukni. Hodila do seba nitroglycerín a zapila muštom.

„Čo ste to robili? Vy nič neviete! Ste hnusné hovada! Zaslúžite si, aby vás vyhodili z univerzity vy hadie plemä!“ ráčila oznámiť a začala kresliť azbuku na tabuľu. Ja sa vám musím s niečím priznať. Vždy, keď vidím azbuku, dostanem živočišnú chuť na špenát. Keďže spolužiačka mala zelený sveter, tak som si ju predstavil ako špenát a surovo som ju tam zneužil. Myslím, že i jej sa to páčilo viac ako pozerať sa na azbuku. Špenátová láska robí ľudskej duši nesmierny pôvab.

Vyučujúca vrešťala ako opica pri svojej orgazmickej činnosti a my sme sa oddávali slávikom von oblokom. Tresla dverami a išla si zapáliť.

Ďalšia hodina bola poznačená vôňou medu a šľahačke. Vyučujúca s nami preberala tému ako sa dostať na vlak a my sme pozerali na ňu s úprimnou nenávisťou. Ona nás pomenovala, že sme odporní naničhodníci a, že furt, keď k nám ide, dostane, tlak tristo.

Voľajaký spolužiak, ktorý sa obzvlášť dobre staral o kardiovaskulárny systém drahej tety, jej polichotil.

„Ale veď my vás ľúbime, ste naša ária!“ pori svojom predstavení sa chytal za srdce.
„Čerta starého! Vy si zo mňa robíte dobrý deň! Myslíte si o mne, že som rašpľa! Vy hulváti!“ kričala ako zbitá dobytkom.
„Houby s octom! Vonku predsa prší!“ zavelil ďalší spolužiak.
„Veď počkajte! Keď budete potrebovať zápočty!“ kričala ako potkan, keď použije posledné slová pri jedení arzénu.

Snažili sme sa byť dobrí. Poctivo sme študovali, písali sme si poznámky a občas i doniesli knihu. Teda, aspoň jeden z nás. Isteže sme sa na ňu usmievali a boli dobrí. Jej prístup sa nezmenil.

„No čo vy trdlá a nemehlá! Už viete kto bol Dostojevskij?! To bol môj predok!“ povedala nám to akoby sa niečim chválila.

„Isteže, to bol slávny lokálpatriot a silný antisemita!“ riekla spolužiačka, ktorá antisemitizmus mala tak rada asi ako ja Vladimíra Mečiara.

„To nie je pravda! On napísal toľko krásnych vecí! Netočku Nezvalovú napísal podľa mňa!“ rozhovorila sa.

Pred Vianocami sme jej kúpili ruskú vodku a matriošku. V matrioške bolo kúsok heroínu, aby sa konečne spamätala. Od radosti nám pustila nejakú ruskú ľudovú pesničku, aby sme vedeli spievať ako pevce.

Pred zápočtom sme sa všetci triasli a potili ako Raskoľnikov na 44. strane. Spolužiačka prišla s usmievavými jamkami a krásnou sukňou. Nuž, mala na to nohy, nie ako ja. Venovala mi pohľad hodný bohom na olympe a zavolala si ma na bok.

„Budeš so mnou sedieť!“ zvýraznila to posledné slovo. Asi sa bála, že by som si s ňou rád doprial potechu na loži.

„Ale ja nič neviem.“ kričal som ako divý tur.

„Ja mám časopis, budeme opisovať.“ hovorila.

A veruže, ten časopis plný azbuky má roznežnil. Ja som ju tam normálne pobozkal a chytal pod sukňu. Čo s človekom spraví časopis. A keby som ešte rozumel tomu erotickému článku o muchotrávkach.


No ako to dopadlo? Mali sme napísať hocičo rusky. Tak sme sa vrhli na opisovanie časopisu. Obkresľovali sme tie písmenká. Výsledok? Časopis bol bulharský.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára