Bola to kočka, musím
uznať. Jej čarokrásna sukňa a výstrih spôsobovalo mojej
chlapčenskej duši hotové potešenia. Jej naružované pery vo mne
predstavovali vtáka pelikána. Sedel som v prvej lavici a ona sa
rada nahýňala, zrejme očakávala, že ju požiadam o ruku či inú
časť tela. Veru, sklamal som. Bola to naša učiteľka ruštiny,
vždy nežná, prítulná. Stala sa pre nás modlou, nezabudnuteľnou
inšpiráciou a krásou v našich očiach. Je to tak, asi vďaka nej
neviem nič o sexe.
Na hodiny prichádzala
stroho odetá akoby po hodine šla na ródeo show s aligátormi. Jej
hlas predstavoval fantóma z opery a Majku z Guruňu.
„No, ja vás všetkých
vítam na tejto hodine. Hnusné deti!“ pomenovala nás ako svojich
domácich miláčikov. Keby aspoň použila slová ako Medvedík Pu
alebo Godzilla, lež ona nie.
Boli sme v tom čase
veľkí huncúti a ľahtikári. Viacmenej nás zaujímali iné veci.
Mňa napríklad erb mesta Bratislavy, kde spolužiak videl holuby.
Okrem iného aj jedna archivárka, ale o tom sa tu vôbec nebudeme
baviť. Reč je o inej žene inej doby.
Skrátka a dobre, aby som
sa nerozpisoval ako vyučujúci píšuc skriptá na univerzite, dáma
vyjadrila k nám obrovský odpor. Dôvod bol prozaický, nikto z nás
nevedel po rusky. Jej telo sa chvelo, keď zistila, že náš záujem
o ruský jazyk je veľkolepý. Ja neviem prečo, ale keď sa nás
zlostila, zahanbene si prešla rukou vôkol rozkroku.
„Počúvajte! Kto má
dnes Deň Raždenia? Či ani toto neviete vy nevzelanci?“ spýtala
sa a my sme si mysleli, že chce dačo vypiť.
Keďže nikto v tom čase
netušil, že Deň Raždenia sú narodeniny, všetci sme držali
ústa. Ach, pri spomienke na ňu, si mám chuť zapáliť sviečku.
Jej reč bola taká chladné, že samotný Lucifer by mal problém vo
svojom hiezdočku.
Chodievali sme na ruštinu
veľmi nešťastní, pretože cesta medzi Košicami a Prešovom mi
ubehla hrozne rýchlo. Pre tých, čo nechápu, kedysi dávno som
študoval v Prešove. Keďže som dochádzal zos Košicov, občas som
zahľadel svojim zrakom do učiva. Ibaže Martin bol veľký
lapiduch, galgan, chrchloš a milovník vekni, preto svoj záujem
rozprestieral dámskemu publiku. Skrátka a dobre, ja som sa zakecal
kristus pán vie s kým a bolo mi dobre.
Na hodinách ruského
jazyka pri písaní diktátu Sveřebí šakaly (preložené v
ruštine) sme pociťovali nesmierne potešeni v našom hrdle.
„Dnešnú hodinu
zasvätíme diktátu.“ riekla nám naša tajná bohyňa.
V tom čase by som radšej
zasvätil svoje telo tej archivárke, osud mi však neprial. Musel
som napísať voľačo do diktátu.
Ibaže ja nepozorný
lunt, beťár a pačmaga, ja som akosi nevedel písanú azbuku.
Dokonca som nevedel napísať ani Mi ňa zavud Hare Krišna. (Pod
týmto menom som vystupoval na univerzite.) Preto som tam nakreslil
srdiečko, stromčeky a výhľad do neba.
Ďalšiu hodinu prišiel
ten Samaritán v sukni. Hodila do seba nitroglycerín a zapila
muštom.
„Čo ste to robili? Vy
nič neviete! Ste hnusné hovada! Zaslúžite si, aby vás vyhodili z
univerzity vy hadie plemä!“ ráčila oznámiť a začala kresliť
azbuku na tabuľu. Ja sa vám musím s niečím priznať. Vždy, keď
vidím azbuku, dostanem živočišnú chuť na špenát. Keďže
spolužiačka mala zelený sveter, tak som si ju predstavil ako
špenát a surovo som ju tam zneužil. Myslím, že i jej sa to
páčilo viac ako pozerať sa na azbuku. Špenátová láska robí
ľudskej duši nesmierny pôvab.
Vyučujúca vrešťala
ako opica pri svojej orgazmickej činnosti a my sme sa oddávali
slávikom von oblokom. Tresla dverami a išla si zapáliť.
Ďalšia hodina bola
poznačená vôňou medu a šľahačke. Vyučujúca s nami preberala
tému ako sa dostať na vlak a my sme pozerali na ňu s úprimnou
nenávisťou. Ona nás pomenovala, že sme odporní naničhodníci a,
že furt, keď k nám ide, dostane, tlak tristo.
Voľajaký spolužiak,
ktorý sa obzvlášť dobre staral o kardiovaskulárny systém drahej
tety, jej polichotil.
„Ale veď my vás
ľúbime, ste naša ária!“ pori svojom predstavení sa chytal za
srdce.
„Čerta starého! Vy si
zo mňa robíte dobrý deň! Myslíte si o mne, že som rašpľa! Vy
hulváti!“ kričala ako zbitá dobytkom.
„Houby s octom! Vonku
predsa prší!“ zavelil ďalší spolužiak.
„Veď počkajte! Keď
budete potrebovať zápočty!“ kričala ako potkan, keď použije
posledné slová pri jedení arzénu.
Snažili sme sa byť
dobrí. Poctivo sme študovali, písali sme si poznámky a občas i
doniesli knihu. Teda, aspoň jeden z nás. Isteže sme sa na ňu
usmievali a boli dobrí. Jej prístup sa nezmenil.
„No čo vy trdlá a
nemehlá! Už viete kto bol Dostojevskij?! To bol môj predok!“
povedala nám to akoby sa niečim chválila.
„Isteže, to bol slávny
lokálpatriot a silný antisemita!“ riekla spolužiačka, ktorá
antisemitizmus mala tak rada asi ako ja Vladimíra Mečiara.
„To nie je pravda! On
napísal toľko krásnych vecí! Netočku Nezvalovú napísal podľa
mňa!“ rozhovorila sa.
Pred Vianocami sme jej
kúpili ruskú vodku a matriošku. V matrioške bolo kúsok heroínu,
aby sa konečne spamätala. Od radosti nám pustila nejakú ruskú
ľudovú pesničku, aby sme vedeli spievať ako pevce.
Pred zápočtom sme sa
všetci triasli a potili ako Raskoľnikov na 44. strane. Spolužiačka
prišla s usmievavými jamkami a krásnou sukňou. Nuž, mala na to
nohy, nie ako ja. Venovala mi pohľad hodný bohom na olympe a
zavolala si ma na bok.
„Budeš so mnou
sedieť!“ zvýraznila to posledné slovo. Asi sa bála, že by som
si s ňou rád doprial potechu na loži.
„Ale ja nič neviem.“
kričal som ako divý tur.
„Ja mám časopis,
budeme opisovať.“ hovorila.
A veruže, ten časopis
plný azbuky má roznežnil. Ja som ju tam normálne pobozkal a
chytal pod sukňu. Čo s človekom spraví časopis. A keby som ešte
rozumel tomu erotickému článku o muchotrávkach.
No ako to dopadlo? Mali
sme napísať hocičo rusky. Tak sme sa vrhli na opisovanie časopisu.
Obkresľovali sme tie písmenká. Výsledok? Časopis bol bulharský.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára