štvrtok 14. novembra 2013

O genealógovi, čo si pichal benzín do žily

Slovami nášho nesmrteľného romantika začínam písať milostný príbeh. Jeden z trojice, čo na Devíne prisahali roku pána 1836 slobodu, vernosť a jazyk, je autorom tohto výroku. Hromádkou koží otrockých je národ, ktorý nepozná vlastnú históriu. Musím vás však sklamať, nebudem tu písať mohutné vyznania Velislavovi, ale pri tej histórii ostaneme.

Podaktorí ľudia si tento výrok veľmi radi privlastňujú na svoje rodinné príbuzenstvo.Genealogickí bádatelia sú tí, bez ktorých by archivári nemali toľkokrát vyškerený úsmev na tvári. Koľko radosti života by ste im vzali. Nejeden archivár už kvôli genealogickým bádateľom mal chuť skočiť z mosta, pustiť si plyn, udusiť sa v depozitári alebo aspoň tomu genealógovi poriadne rozmlátiť papuľu. Čo by tí archivári bez záujemcov o rodokmene robili, netušili?

Ale nebudem tu písať esejovito, lebo potom bude mať tento blog výrazne vedecký charakter a niekto mi to vydá pod názvom „Heuristické usporiadanie bádateľa vo veku smart technológii za vzniku LTP modulov a raketových technológií.“ (Nerozumiete tomu návzu? To nevadí, ani ja.)

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden správca systémov a celý deň sa jedoval s voľajakou šmakotou. Nudiť vás nebudem, je to o mne a čo som robil, to nemôžem povedať, lebo to je štátne tajomstvo.

Jedného dňa mi v práci zazvonil telefón. Už som bol zvyknutý na kdečo, jedna pani si od nás chcela objednať penicilín, druhá ibuprofen a tretia pýtala dva rožky a utopenca.

Ale vráťme sa k tomu telefónu. Dvihnem telefónu a z druhého konca sa ozval hlas sťa ba MZPRX z Miazgovcov. Ja som vážne myslel, že rozpráva čudnou rečou z budúcnosti. Potom sa rozhovoril a skoro plakal.

„Vážený pán, ja som nejaký Sandokan.“ predstavil sa mi.
„Ja počúvam, čo vás trápi.“ povedal som akoby som sa hral na psyhoterapeuta.
„Mám problém s vaším archívom. Budem váš žalovať!“ už nebol taký príjemný a mučal ako, keď ide krava na pašu.
„Prečo chcete urobiť taký ohavný čin? Pôjdete do pekla!“ varoval som toho neznaboha.
„Vy mi nechcete urobiť službu, o ktorú som váš žiadal v mene svojej najväčšej cti.“ Kričal tak hlasno, že som musel otvoriť okno, lebo inak by sa rozbilo sklo.

Začal mi hovoriť svoju rodinnú históriu. Vraj jeho starý otec bojoval v roku 1941 za SNP a Hitler mu nedal za to vyznamenanie. Riekol akoby na uhorskom sneme slová, ktoré nemali hlavu a pätu. Skrátka a dobre, pochopil som, že jeho starý otec bojoval za partizánov v dobe, keď pán farár Tiso riešil úplne iné veci ako SNP. Potom, že sa tam zoznámil s poľskou ruskou a z toho vznikol otec volajúceho. Vraj to bola krátka známosť. Ak chcete vedieť viac, proste dáma vraj mala 20 a už bola stará a tak si vzala toho bojovníka za ľudské práva.

Keď sa narodil ich syn, teda otec volajúceho, dali mu meno Jozef. Boli politickí ako sa patrí. Keby vyhrali Nemci, povedali by, že je to po doktorovi Goebbelsovi. V prípade víťazstva červenej armády, by syna pomenovali po tom fúzatom chlapovi, čo nechal odstrániť Trockého a ktoviekoho iného.

Pánova reč bola potláčaná obrovskou dávkou hrdosti, div mi nekričal do telefónu mohutné sovietske hurá. Jeho reč bola prejavovaná hlbokým kašľom.

„Ja hľadám svojich prastarých rodičov. Neviem o nich nič, iba to, že v roku 1904 boli v Afrike.“ hovorieval pán. Ževraj to je jediná zmienka o nich, že v roku 1904 o nich písal Johanesburg Zeitung a tam bola fotografia ľudí.

„No ale o tom nebudeme mať žiadne informácie. Musíte skúsiť kontaktovať archív toho denníku, prípadne nejaké archívy v Afrike.“ odpovedal som mu veľmi pokojným hlasom.

„Ale tam nie sú archívy, tie zožrali levy.“ poukázal ma na vedeckú skutočnosť chrabrý rytier.

„V tom prípade nenájdeme spoločnú debatu. Neviem ako vám to povedať, ale nemáme vo svojich materiáloch informácie o ľuďoch, čo sa v roku 1904 objavili v juhoafrickom denníku, ktorý vlastne ani nikdy neexistoval pod vami spomenutým menom.“ konšatatoval som mu svoju informáciu.

„Nájdite mi teda do hodiny všetkých prisťahovalcov z Afriky do Čiech a Slovenska pod menom Sandokan.“ rumázgal chlap.

Ešte som mu ani nestihol oponovať a už stíšil hlas.

„Povedzte mi, ste sám?“ spýtal sa ma osobne.

„Ja hľadám svojich predkov, ktorí zrejme boli na území Afriky. Chcem, aby ste našli nejakého Sandokana, ale pokiaľ uvidíte, že je čiernej pleti, prepíšte to. Svet sa to predsa nedozvie. Ja vám aj zaplatím, mám peknú kadibudku.“ rozrečnil sa jeho duch.

„To chcete, aby som sfalšoval záznam?“ opýtal som sa ho a keďže som príliš správny chlapec, ja také veci nerobím.

„No, ak by to šlo, ja by som sa nehneval. Skrátka, viem, že moji predkovia boli v Afrike a ja nedokážem zniesť, keby boli negroidného pôvodu. Ak dačo také nájdete, opravte záznamy a nič mi nerobte.“ odvetil mi šarmantným hlasom.

„A ako to mám urobiť?“ opýtal som sa, lebo technické metódy sfalšovania záznamov pre farbu pleti nemám zapísanú v krvi.

„To je na vás. Takže, môžem sa spoľahnúť? Dám vám hodinu.“ opýtal sa ma.

A ja som položil sluchátko. Povedal som si, že to musí byť genealóg, čo si pichá benzín do žily.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára