Vodníkové bylinky

Milujem vôňu jesene. Hlavne tie jesenné sobotné rána, keď vonku cítiť príjemný mraz. Ja si uvedomujem, že jeseň príde až o voľačo neskôr, lež vonku je dnes obloha jesenná. Preto aj dnešný príbeh bude tak trochu o jeseni, o farebných listoch, dlhých sukniach a o vodníkovi, ktorý ma kedysi učil.

Mali sme domec v horách, postavený z dreva a v ňom bola obrovská chladnička. Vždy tam bol syr, párky, cibuľa, horčica, pozbieraná zelenina do polievky. Cesnakom voňala kuchyňa a ešte tam boli hodiny, ktoré nám vytesal majster tesár, žijúc zopár metrov odtiaľ.

Miloval som náš mlyn, kde sme žili. Najmä cestičku vôkol neho. Ono to bolo tak, že v lese bola nejaká cesta, ktorú udupali kone a kočiare. Pamätám si, že niektorý hastroš začal ľudí po tom lese voziť a tak vznikli také lesné drožky a ja neviem ešte čo všetko. Žili sme na významnej križovatke lesnej. Blízko od križovatky viedla cesta do mlyna. Tuším sme spolu vytesali našu lesnú značku, že do mlyna.

Keď ste sa vybrali po tej ceste, chytila vás vôňa topolí a drevený most cez rieku. Na tom moste ste nemohli povedať hastrman, lebo tam dole voľakto býval. On miloval vôňu našej cesnakovej polievky a občas po jeho návštevách sme museli utierať podlahu. Mal zelenú tvár a vďaka nemu sme mali vždy po ruke čerstvú rybacinu.

Každý prvý piatok v mesiaci hrával mariáš so strašidlami, kdesi obďaleč. Pamätám si ako som s nimi trávil nejaký ten piatok mariáš a oni ma učili ako ľudí trestať a tak ďalej. Ja som im za odmenu donášal knihy. Strašidlá boli prefíkané, nejakú tú knihu šmarili do šmeca alebo do ohňa. Potom vyhľadali autora (ak ešte žil) a začali sa diať veci.

V to ráno som sa zobudil a videl ju ešte spať. Povedali sme si, že už sa nebudeme doberať a budeme na seba dobrí. Vydržalo nám to dovtedy, keď sme vytiahli kuchynský nôž a šermovali ním po cibuli. Ale v to ráno som ju nebudil, predsa len, mala toho veľa počas týždňa. Prikryl som ju, ona sa šteklivo usmiala a ja som šiel do kuchyne. Vytiahol som si lipový med od včelára, čo býval za tou križovatkou a natrel si ho na vianočku. Pomrvil som si čokoládu, čo sme získali darom od cukrára a mliekom som si to zalial. Tuším sa tomu kedysi hovorilo, že výroba kakaa. Nebolo zlé do toho dať aj zopár toho medu. Pamätám si, že som mal kdesi ukrytý slivkový a čerešňový med.

Z vedľajšej komôrky som vytiahol Thymus, teda materinú dúšku a nasypal ho do hrnčeka. Zalial to horúcou vodou a čítal noviny. Inak ta komôrka bola nádherná. Mali sme tam schované bylinky.

Bol tam harmanček, čo je dobrý na zápaly. Taktiež púpavový koreň, čo pomáha žlčníku. Mali sme tam sladké drievko, ktoré je dobré po jedle piť. Boli tam nejaké medovky a ľubovník, vrbová kôra na krvný tlak a mnoho iných dobrôt. V ďalšej komôrke sa sušili bylinky, čo sme si natrhali a v tej ďalšej sa sušili huby.

Bolo toho na ňu veľa v posledných dňoch, preto som jej spravil tú materinú dúšku. A v noci som cítil jej priedušky, preto som skúsil, či jej to pomôže. Pomyslel som si, že možno aj.

Vzal som si na seba gombíkový kontuš a kontušovku dakde do vrecka. Otvoril som vráta a kráčal po drevenom moste.

„Zasa na prechádzku?“ Opýtal sa ma starý vodník.

„Veď sa pridaj.“ Povedal som mu a on vyskočil na most.

„Čo nové v archíve?“ Zvedavo sa ma pýtal.

„Ale ani nič, máme v poslednom čase nejaké listiny odstraňovať od plesní a tak. Čo nové vo vodnom svete?“ Pousmial som sa naň a dal mu fľašku kontušovky do ruky.

Nalila si do gágora, vôkol nás letel nejaký krkavec a krákal.

„Deti sa učia, ale nevedia pochopiť ten Archimedov zákon, veď vodníci nemajú vaňu.“ A tak sme sa smiali z fyziky a ja neviem ešte z čoho.

Ja som sa podopieral nejakou palicou a zdravil sa s pocestnými okolo. Prišli sme na križovatku a tam chodievali koče. Vkuse niekto, ani na druhú stranu sa nedalo prekročiť.

„Počuj, čarodejník, prečo sú ľudia takí samoľúbi?“ Opýtal sa ma vodník, keď sme sa dostali hlbšie do lesa.

„To ti neviem, ale je fakt, že ma rozčuľujú. Zopár som takých vo svojom živote poznal.“ Hovoril som mu.

„Aj tvoja čarodejnica...?“ Opýtal sa.

„Kdeže, ona je asi jedna z najkrajších ľudí, čo som v živote stretol.“ Riekol som.

„Teba niečo trápi?“ Opýtal sa ma vodník, keď do seba prskal vodu pri najbližšom potoku.

„Ani nie, len mi takí ľudia spôsobujú problémy. Minule sme mali v archíve nejakú študentku. Nič nerobila len plakala ako sa má ťažko. Nikto si s ňou nevedel vedieť rady. Nerobila, čo má. Večne trúchlila, plakala, stukala, stonala. A keď sme jej chceli pomôcť, začala sa dušovať, že jej už nikto nemôže pomôcť.“ Povedal som mu.

Ja vám neviem prečo, vodník začal smrkať a tak hlasno kliať, že sa rozvírila hladina mrakov.

„Počkaj, nepoužíva frázy, že jej už nikto nemôže pomôcť, že je toho na ňu veľa, že nikto nemá také problémy ako ona, a tak podobne?“ Zasmial sa vodník.

„Nebodaj ju poznáš.“ Vybehlo zo mňa.

„Túto gráciu nie. Ale zopár takých ľudí som už v živote stretol. Oni si myslia, že sú niečo viac.“ Začal vodník a ja som mu skočil do gamby.

„Ale veď takí ľudia sa obvykle chovajú tak, že sa ti vysmievajú do očú a vlastne zo známych vecí robia nejaké pompézne obrazy?“ Spýtal som sa.

„Drahý chlapčisko! A nie je toto výsmech voči tebe?“ Opýtal sa ma.

„Oni sa nevysmievajú, len sa hrajú na trpiteľov, mučeníkov a plačú nad sebou.“ Hovoril som so záduchom v ústach.

„Ale veď to je tiež v istom kontexte výsmech. Taký človek sa ti vlastne vysmieva, že ty nezvládneš ani to, čo zvládne on. Pretože nech je ako je, tie problémy sa nejako vyriešia. Vieš sám dobre, že prostredníctvom problémov sme silnejší. Ale oni nechcú riešiť problémy. Oni podvedome očakávajú, že ty si taký dobrák, tak si vezmeš ich problémy pod svoju zodpovednosť a urobíš to za nich. Inými slovami sa ti vysmievajú.“ Povedal vodník.

„Inými slovami ti hovoria, že mne sa nechce toto riešiť a ty si taký hlúpy, naivný imbecil, že to spravíš za mňa, ale ja sa pod to podpíšem.“ Riekol som.

„I na tom bude kus pravdy. Oni na jednej strane sa tvária ako majstri sveta, čo všetko zvládnu. Ale očakávajú, že im budeš pomáhať.“ Povedal mi vodník.

„No ale prečo to nepovedia rovno. Niečo v zmysle, počuj, nejako si neviem rady, nepomôžeš mi?“ Spýtal som sa.

„Pretože ak mám niekoho rád, som k nemu úprimný, tak ho aj prosím o pomoc. Sme zraniteľní týmto. Keď niekomu poviem, že si neviem rady a prosím si pomoc, to neznamená, že som hlúpy hlúb, čo to spraviť nevie. Ide o to, že tomu človeku dôverujem a zdôverím sa mu so svojím trápením. Tak by to malo fungovať.“ Hovoril mi vodník.

„Ale nefunguje. Pretože je ďaleko ľahšie a jednoduchšie hrať sa na niekoho tajomného, kto nechce prezradiť svoje tajomstvá. Taký človek to ani neprezradí, pretože je radšej, keď sa ľudia, ktorí ho majú radi, trápia nad jeho trápením.“ Zarecitoval som akoby z Proglasu.

„Ty si si ešte nevšimol, že taký človek očakáva od sveta, že sa z neho pototo? Uvedom si jednu vec, ľudia na tomto svete sú nesmierne sebeckí. A toto je neskutočná sebeckosť. Keď ten človek ti vlastne nepovie, čo mu je, ale sprosto zneužíva tvoju dobrotu a tým si zvyšuje sebavedomie.“ Povedal vodník.

Prešli sme kúsok obďaleč a našli gerbery. Vedel som, že niekto, kto momentálne pije materinú dúšku, ocení tie gerbery. A nie je ani zďaleka sebecká.