„Už je čas, kedy
treba vstať.“ Pozeral som sa na hodinky, na svetlo a na ňu,
keď ešte spala. Hoci mala zatvorené oči, čertíci jej tam
vystrájali aj tak, lebo sa usmievala. Je zaujímavé sledovať ľudí,
keď spia, ako sa tvária. A ona sa tvárila tak, že som jej mal
chuť povedať, že je rozkošná. Bola strapatá, pokrčená, voňala
mentolovým šampónom a čakal ju ďalší pracovný deň.
Vliezol som do kuchyne,
postavil na kávu, vytiahol javorový sirup a polial buchty. Ja som
si spravil malinový čaj, nasypal doň škoricu, javorový sirup a
orechový kvet.
Keď som jej doniesol
raňajky do postele, akože som ten dobrý, už bola hore a usmievala
sa. Nikdy predtým som ju krajšiu nevidel. V tom pyžame s
neupravenými vlasmi, bez okuliarov sa na mňa usmievala o dušu.
„Ty ma chceš opäť
zvádzať, ty lotor.“
Povedala, sadla si na tú posteľ a začala raňajkovať. Ja som si
tiež sadol vedľa nej a začal sa pozerať do skrine, ktorú košeľu
si dám. Obaja sme sa na seba pozreli a spolu povedali, „tyrkysovú“.
„No neviem kto koho
chce zvádzať, keď vyzerá tak nežne, veselo a ešte má aj pusu
celú lepkavú.“ Povedal som
jej a začal ju trošku štekliť po vlasoch a ona sa mi vrhla do
náručia a mal som lekvárovú pusu.
„Možno by si si
zaslúžil nejakú odmenu, ale takú nie.“
Povedala, keď som mal zuby od maku, pery polepené od lekváru a
vlasy strapaté akoby boli dráty. (Keď som bol malý chlapec, rád
som sa pozeral na elektrické obvody a kričal, že sú to elektrické
bráty. Viem, že aj ona ma tak volala, ako brátový chlapec.)
Tak
sme sa teda obliekli a zamkli dvere, vyniesli smeti a zamkli bránu.
Chytili sme sa za ruky, ja som bol gentleman, tak som jej odtrhol
červený mak a povedal jej, „Na, aby si nepovedala, že som
ľudožrút.“ Tá sa usmiala, trošku začervenala a buchla po
zadku.
Prišli
sme na stanicu a čakali na vlak. Ja som šiel na Smíchov, ona
trošku ďalej. O pár minút nám to pôjde, tak sme si sadli na
lavičku a pozerali sa na to Hlavní nádraží. Vonku bolo horúco,
dusno, človek sa potil, plakal, soptil, stonal.
A
ako sme teda občas z tej lavičky vstali a šli sa prejsť, pozeráme
sa spolu na nejakú sochu, ktorá objíma dieťa, vedľa toho kufor.
Popri tom bola ešte súčasťou sochy dievčina, veľmi malá, odetá
tak ako malé dievčatá sú. Pozrel som sa na moju najdrahšiu a
nejako som v nej to malé dievčatko uvidel. To so všetkými
túžbami,
s kreslením, púšťaním šarkanov na
jeseň, púšťaním
bublifuku. Vrhla sa mi do náručia.
Hádam
netreba hovoriť, koho symbolizuje tá socha. Deti, Hlavní nádraží,
okuliarnatý pán, kufre, rok 1939 a smer Londýn. Keď som ju držal
v náručí, aby som jej ovoňal vlasy, myslel som na Nicolasa. On až
v roku 1988 sa stal slávnym preto, čo spravil. Našla jeho záznamy
manželka a keď sa ho spýtala, čo to je, o jej povedal, že každý
chlap musí mať pred ženou nejaké tajomstvá.
Keď
sme šli vo vlaku a ten úsek, keď sa pozeráte na Hradčany, ten
asi poteší každého. „Je to asi jeden z najkrajších
pohľadov na svete. Okrem tvojich hnedých očí, keď mi rozprávaš
o knihách.“ Povedal som jej.
Najprv
mala nejakú pripomienku, či sa jej stále dívam do očí a ja som
sa tam díval. A vedel som, že jej kúpim poobede bublifuk. Také
tajomstvo som mal ja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára