V Košiciach
na Vrátnej ulici je antikvariát. On tam prvýkrát vstúpil, keď
čakal na výsledky ohľadom prijatia na vysokú školu. Čítal
Búrlivé výšiny, sedel pri fontáne a čakal. Univerzita sa
nakoniec vyjadrila, že sa nestane ich študentom a do jeho srdca sa
nalialo blaho. Kráčal v tom čase kolo antikvariátu a uvidel
knihu, o ktorej už toľko hovoril. Cítil sa ako Bastián v
Nekonečnom príbehu. Uvidel ošarpanú a starú knihu od nórskeho
spisovateľa. Veru, boli dvaja Nóri, ktorí ho vyvíjali ďalej.
Jeden z nich sa volal Trygve Gulbrannsen.
Myslím si,
že jeho ságu netreba hlbšie predstavovať. Je to jednom chlapcovi,
čo jeho otec zabije medveďa, on sa potom ožení, má dve deti a
obrovské gazdovstvo. Strašne nudná kniha. Nikto tam nikoho
nepodvádza, ľudia vedia, čo chcú. Ak je tam láska, tak na celý
život. Sú tam obrovské sánky a Vianoce? Oni sú tam všetci spolu
a dodržiavajú zvyky. Bavilo by vás to čítať? Pevne verím, že
áno.
Nechcem teda
robiť nejakú reklamu knihe. Ale po pravde, ani žiadne hlboké
citáty tam nenájdete. Nie je to tam ako od rúk spisovateľa z
druhého konca sveta: „Spláchol záchod a vtedy to pochopil.
Pokiaľ chcete nájsť samého seba, musíte v sebe niečo stratiť.“
Alebo, že s láskou ide všetko krajšie. Veru, také duchaplné
veci tam veru nenájdete. (Chvála pánu Bohu.)
Skôr tam
nájdete o tom, ako sa zastaví nezmyselná nenávisť. Trygve
Gulbrannsen ilustruje o tom ako ľudia žijú. Od zbierania dreva,
cez lov rýb a takisto aj o tej nádhernej veľkej posteli, ktorá
ukryje každého od lesnej zimy. Je to jedna z najkrajších kníh,
čo ľudia mohli napísať. (Iste, až na Rasputinove zápisky z
Brazílie.)
Chlapčisko
vzalo knihu domov a najprv ju čítali všetci. Mali radi tie riadky.
On sa k tomu nedostal, pretože šiel pracovať do kníhkupectva. Tam
sa dostal k takej krásnej literatúre, že si musel dávať rohypnol
do vodky, aby vedel poradiť ľuďom.
„Prosím
vás! Potrebujem niečo, kde upír behá po púšti a rozpráva, že
keď sa berú drogy, človek bude veľkým duchovným učiteľom!“
hovorili mu.
„Ja chcem
niečo, kde sa ľudia navzájom zabijú, aby pochopili, aká veľká
láska v nich bola.“ hlesli ďalší.
„Ja chcem
Shakespeara. Počul som, že on pri písaní jedol asfalt.“ to bola
ďalšia krásna reakcia.
Kvôli
niektorým veciam odišiel ďaleko preč. Otvoril Večne spievajú
lesy a začal čítať cestou z Prahy do Košíc. Usmieval sa pri
tom. Bolo to také nežné, ale tak ľudské.
To je kniha,
kde vás hladí ten vietor, cítiť vôňu stromov a on práve také
čosi potreboval. Odkedy tú knihu čítal, pochopil, čo to je
vlastne bibliotreapia. (Pre tých, čo nemajú ani polovicu mozgu, to
nie je sektárska veda o biblii.)
Potom
nechával občas knihu doma a bola mu zima. Bolo mu chladno z ľudí,
ktorých vlastné ego obmedzovalo myslenie. Ja neviem, akú chorobu
mali tí ľudia, ale ja ju nevyliečim. Mladí ľudia, ktorí mali
hlboké myšlienky o tom, že láske už neveria a popri tom
vyslovene poľovali po každom. Ako by im niečo zakázovalo cítiť
sa občas smutným. Nechceli si priznať, že potrebujú lásku, lebo
by vyzerali tak divne. Tak obyčajne, tak hlúpo....tak ľudsky.
Bolelo ho
to, keď ich stretával. Nebol to svet, ktorý chcel vytvárať a
niekomu ho prezentovať. Bol to svet ľudí, ktorí mali v sebe
nasiaknute niečo zlé. Potreboval k svojmu životu Elzearda
Bouffiera, niekoho, s kým by mohol sadiť stromy.
Vzal opäť
do ruky knihu o nórskej
rodine v lese a začal čítať. Okrem iného sa dostal späť k
Petrovi a Lucii, Gottfriedovi Lenzovi a začal sa usmievať. Úsmevy
majú neskutočné čaro robiť veci krásnymi. To je ako so ženami.
Žena, ktorá sa neusmieva, chýba na nej niečo krásne. Niečo, to
typické ženské, ktoré dokáže so mnou ako s chlapom robiť tie
veci. Však to poznáte, predvádzať sa, robiť hovadiny.
Keď sa nad
týmto príbehom zamýšľam, asi sa vrátim k nórskej rodine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára