Vonku

w

Trygve Gulbrannsen a trošku málo o biblioterapii

V Košiciach na Vrátnej ulici je antikvariát. On tam prvýkrát vstúpil, keď čakal na výsledky ohľadom prijatia na vysokú školu. Čítal Búrlivé výšiny, sedel pri fontáne a čakal. Univerzita sa nakoniec vyjadrila, že sa nestane ich študentom a do jeho srdca sa nalialo blaho. Kráčal v tom čase kolo antikvariátu a uvidel knihu, o ktorej už toľko hovoril. Cítil sa ako Bastián v Nekonečnom príbehu. Uvidel ošarpanú a starú knihu od nórskeho spisovateľa. Veru, boli dvaja Nóri, ktorí ho vyvíjali ďalej. Jeden z nich sa volal Trygve Gulbrannsen.

Myslím si, že jeho ságu netreba hlbšie predstavovať. Je to jednom chlapcovi, čo jeho otec zabije medveďa, on sa potom ožení, má dve deti a obrovské gazdovstvo. Strašne nudná kniha. Nikto tam nikoho nepodvádza, ľudia vedia, čo chcú. Ak je tam láska, tak na celý život. Sú tam obrovské sánky a Vianoce? Oni sú tam všetci spolu a dodržiavajú zvyky. Bavilo by vás to čítať? Pevne verím, že áno.

Nechcem teda robiť nejakú reklamu knihe. Ale po pravde, ani žiadne hlboké citáty tam nenájdete. Nie je to tam ako od rúk spisovateľa z druhého konca sveta: „Spláchol záchod a vtedy to pochopil. Pokiaľ chcete nájsť samého seba, musíte v sebe niečo stratiť.“ Alebo, že s láskou ide všetko krajšie. Veru, také duchaplné veci tam veru nenájdete. (Chvála pánu Bohu.)

Skôr tam nájdete o tom, ako sa zastaví nezmyselná nenávisť. Trygve Gulbrannsen ilustruje o tom ako ľudia žijú. Od zbierania dreva, cez lov rýb a takisto aj o tej nádhernej veľkej posteli, ktorá ukryje každého od lesnej zimy. Je to jedna z najkrajších kníh, čo ľudia mohli napísať. (Iste, až na Rasputinove zápisky z Brazílie.)

Chlapčisko vzalo knihu domov a najprv ju čítali všetci. Mali radi tie riadky. On sa k tomu nedostal, pretože šiel pracovať do kníhkupectva. Tam sa dostal k takej krásnej literatúre, že si musel dávať rohypnol do vodky, aby vedel poradiť ľuďom.

„Prosím vás! Potrebujem niečo, kde upír behá po púšti a rozpráva, že keď sa berú drogy, človek bude veľkým duchovným učiteľom!“ hovorili mu.

„Ja chcem niečo, kde sa ľudia navzájom zabijú, aby pochopili, aká veľká láska v nich bola.“ hlesli ďalší.

„Ja chcem Shakespeara. Počul som, že on pri písaní jedol asfalt.“ to bola ďalšia krásna reakcia.

Kvôli niektorým veciam odišiel ďaleko preč. Otvoril Večne spievajú lesy a začal čítať cestou z Prahy do Košíc. Usmieval sa pri tom. Bolo to také nežné, ale tak ľudské.

To je kniha, kde vás hladí ten vietor, cítiť vôňu stromov a on práve také čosi potreboval. Odkedy tú knihu čítal, pochopil, čo to je vlastne bibliotreapia. (Pre tých, čo nemajú ani polovicu mozgu, to nie je sektárska veda o biblii.)

Potom nechával občas knihu doma a bola mu zima. Bolo mu chladno z ľudí, ktorých vlastné ego obmedzovalo myslenie. Ja neviem, akú chorobu mali tí ľudia, ale ja ju nevyliečim. Mladí ľudia, ktorí mali hlboké myšlienky o tom, že láske už neveria a popri tom vyslovene poľovali po každom. Ako by im niečo zakázovalo cítiť sa občas smutným. Nechceli si priznať, že potrebujú lásku, lebo by vyzerali tak divne. Tak obyčajne, tak hlúpo....tak ľudsky.

Bolelo ho to, keď ich stretával. Nebol to svet, ktorý chcel vytvárať a niekomu ho prezentovať. Bol to svet ľudí, ktorí mali v sebe nasiaknute niečo zlé. Potreboval k svojmu životu Elzearda Bouffiera, niekoho, s kým by mohol sadiť stromy.

Vzal opäť do ruky knihu o nórskej rodine v lese a začal čítať. Okrem iného sa dostal späť k Petrovi a Lucii, Gottfriedovi Lenzovi a začal sa usmievať. Úsmevy majú neskutočné čaro robiť veci krásnymi. To je ako so ženami. Žena, ktorá sa neusmieva, chýba na nej niečo krásne. Niečo, to typické ženské, ktoré dokáže so mnou ako s chlapom robiť tie veci. Však to poznáte, predvádzať sa, robiť hovadiny.

Keď sa nad týmto príbehom zamýšľam, asi sa vrátim k nórskej rodine.

O karčmoch

Ja už dluho nepisal totim narečim. Znace jake je? Ta bars dobre! Bo to je take narečie, že každi mu rozumi. Iba tote bars paskudne jaziki tomu nerozumeju. Bo su glupe a pospletane. Ale taki naj idu do rici. Neška vam daco povim o karčmoch. Bo karčmi bars dobre idu do totej problematiki. Karčma je šicko dobre. Lepšejše jak karčma je lem ušmivajuce še dzifče.

Šicke sme už buli u karčmi. Čom? Ta bo nemace dzešec roki. Ja vam poviem zopar pribehov zos karčmi.

Pes

Raz mi bul kusok od Vranova. Chlop išol z karčmi a čul jak pes breše. Rumazgal toten pes, bo pijaci mu nedali zdihac. Chlop nevtrimol toten vreskot a bešedoval mu, že naj budze už ciho.

Chlop: Buc už cicho!

Pes brešal jak šaleni jak kebi ho rezali.

Chlop: Šak buc cicho, bo ce zabijem, ti šviňo!

Pes ešči vecej brechal, jak kebi ho išlo porantaca na dvorku.

Chlop: Šak už scihni ti paskuda! Bo ja vitarhnem kapuru a rucim ci ju do ksichtu!

Pes začal skakac na kapuru. Chlop odrucel kabat dakdzej do jarku. Vištveral še na kapuru a išol zo psom. „Dze ši?“ Pes nechapal, kera bije a začal skučac. Chlop išol do budi, vžal harčok a ucekal jak šaleni za psom. Obaja še tak unavili, že zaspali spolu jak svorní milenci.

Erotická linka

Raz mi bul dakdzej kusok od Trebišova a Sečovcoch. Išli sme do karčmi a co še nestalo. Samozrejme, to co dumece. Ľudze do seba duli jedno pol deco za druhim. Kedz sebe vipili, dostali napad.

Jeden: Chlopi, ja mam taku chuť na sex.

Druhi: Ta i ja, ale co budzeme robic!

Treci: Neznam.

Jeden: A ja bi chcel totu Manuelu zos televizora.

Druhi: Ale šak toto...automati, neda še dajake dzifče stadzi vihrac?

Treci: Ta co ši chori na pečenku? Šak stamadzi lem peňeži idu.

Druhi: Ale ta naco nam peňeži!

Jeden: Šak pravda. Peňeži su lem tomu, co chce lokac palenku.

Treci: Šak mi.

A dakdzej našli inzerat na dajake dzifče.

Zavolali šidzem, šidzem, zavolam a pridzem.

Zdvihla im to dajaka staršia pani.

Baba: Kdo volá? (tak dvihala telefon.)

Chlopi: Ta chlopi u karčmi.

Baba: Še pitam, kdo vola!

Chlopi: Šak mi! Ďula, Feri a Janči! Toti od cintera.

Baba: Co? Vi idzece zos cintera?

Chlopi: Ne, mi chceme tebe.

Baba: Co sce šalene? Šak ja ešči nechcem umrec. Až taka stara ne som.

Chlopi: Mi chceme daco inakši.

Baba: A co? Chleba zo šmaľcom?

Chlopi: Ne. Sex!

Baba še prežehnala, jak kebi toto slovo jakživ nečula.

Baba: Co sce šalene? Odo mne? Šak ja mam das dzevedzešat roki!

Chlopi: Co ši šalena?

Baba: Ja? Vi druci!

Chlopi: Ale ta tu tvoje čislo.

Športovci

Bul mi raz vof Košicoch, vof Poľove. Baveli zapas zos Nižnu Mišľu. Perši polčas skončil 0:0 a šicke u karčmi.

Ďula zos Poľova: Ta to bars plano piska toten zapas.

Feri zos Mišli: Čom?

Ďula: Šak toten vaš brankar fauloval.

Feri: Co ši dzeci požrel?

Ďula: Ja vizdel. Išol mu po nohoch jak dajaki žralok.

Feri: Ale šak še ho ani nedotkol.

Ďula: Šak kopol ho do nohi a on už ani behac nevladze. Bizomne po zapase odidze na Aro a tam zdehne.

Feri: Ta ti teda spletaš glupocini. Ši ožrati jak praše!

Ďula: A ti si škaredi jak cesta do roboti! Ja še z toho vispim, ale ti ne.

Feri: A co to za ihrisko mace? Šak to sce kompere pred tim tu sadili? Či co to bulo predtim? Garaž pre traktori?

Ďula: Šak sumne je!

Feri: Hej a tote dziri? Šak to tam mace patkane, či ki gutu?

Ďula: A vi co mace? Old Trafford u Mišli?

Feri: Ta skoro! U nas še i perša liga bavela.

Ďula: Hej, ale po zapase u karčmi.

Skončila prestávka a zápas pre Poľov 1:0. Vof ošemdzešatej dzeviatej minuce dal gol zos penalti. Ďula i Feri še zas zobačili.

Ďula: Ta co? Sluchaj, nebavili sce plano.

Feri: Ta ne, len tak, jak pňaci.

Ďula: Ale sme kamaci. Hik.

Feri: Ta ne. Hik.

Nabuduce dodam dalšie.

Sledujce me i na facebooku, buďce take dobre!

Idzem domu

Západ Slnka