Doba je bakaná! Všetko zlé sa udialo práve v tejto dobe a nič dobre sa na svete nedeje. Pretože aj keď človek ide na električke a stihne ju, určite sa tam odohrajú veci, ktoré budú negatívne. Všetci ľudia sú neochotné, sebecké a zákerné svine, ktoré mi chcú ubližovať. To, že je to hrozne egocentrické, myslieť si, že každý sa tak zaujíma o mňa, je druhá vec. Po pravde, mám chuť rýpaťa budem aj dosť sprostý. Dovolím si tento článok venovať všetkým legendám, ku ktorým sa svet vždy zachoval kruto! Veru, je mi vás ľúto. (Ale viac mi je ľúto seba, že musím takých bulov ako vy občas počúvať. Normálne sa vám priznám, že už len svojou existenciou ma urážate.)
Ja neviem odkiaľ ľudia prišli na to, že dnešná doba je zlá. Pokiaľ by sa mi chcelo v tom vŕtať, začal by som analyzovať, že čo to je slovo doba a od akého letopočtu sa to počíta. Po pravde, mám pocit, že žijeme v dobe egocentrikov. (Čo by akože bolo ešte ako tak v poriadku. Pokiaľ ma nemá kto pochváliť, pochválim sa sám a pred všetkými. Aby videli, čo dokážem. Napríklad, kúpiť si v obchode 2 rožky a 20 dkg vysočiny.) Horšie je, že my žijeme s ľuďmi, čo sa snažia byť negatívni egocentrici. Alebo, keby sme to mali stupňovať, nešťastní egocentrici. (Skoro ako stupňovanie prídavných mien.)
Poznáte takú situáciu. Idete v autobuse a pustite si sadnúť nejakú staršiu pani. Väčšinou povie, že „Och, ešte, že sú na svete dobrí ľudia.“ Na jednej strane vám to príde ako neskutočná lichôtka, že ste lepší ako celý ten hrozostrašný svet, ktorý len týra každého. Ale keď nad tým rozmýšľam s pocitom sebca a egocentrika. Do čerta, však ona mi vlastne sprosto povedala. „No, super, že si ma pustil sadnúť. Myslela som si o tebe, že si hovädo a necháš ma skapať.“
Tu prichádza problém. Čo je dobro a čo je zlo? To je dosť relatívne. Na túto otázku nepoznám odpoveď a trollovať ezoterickými hovadinami o čakrách, ikrách a reikách sa mi nechce. Text by stratil hodnotu a myšlienku, čo mám v hlave. Skôr mi príde na um iná otázka. Prečo vlastne človek očakáva od druhých to zlé? Negatívne?
A prečo na spomínanú situáciu ľudia neodpovedajú radšej takto. „Jój, ty si taký zlatý chlapec, že si ma pustil sadnúť.“ To je aj pri iných otázkach, ďaleko dôležitých.
Poslednú dobu ma začína zaujímať sila slov. Prečo o takých veciach rozprávame negatívne? Prečo všetko čierno? Napadá mi krásna veta od Harryho Morgana. V tej najväčšej tme si ešte nájdeme nejakú nádej svetla a to zhasne.
Občas mám pocit, že ľudia veľakrát chcú o sebe hovoriť negatívne veci, aby zneli, že už niečo prežili. (Inak takáto filozofia nemá veľmi ďaleko od detí, ktoré začnú fajčiť, aby zneli dospelo.)
Párkrát som stretol ľudí, ktorí chceli s niečím poradiť. Ich reakcia bola, „ešte, že existujú dobrí ľudia.“ Ale pre všetkých, živých bohov na tomto svete! Veď kto im tak ubližuje? To každého človeka, ktorého stretli, im nejako ublížil?
Po pravde, hrozne ma irituje táto otrepaná fráza. Je taká hrozne negativistická, dehonestujúca a sčasti aj urážajúca. Pri čom, mne príde úplne normálne, že, keď sa niekoho niečo spýtam, že sa mi nevysmeje do ksichtu a nepošle ma z jedného konca Prahy na druhý.
Ako majú vlastne vznikať kamarátstva, lásky, dôvera a všetko ostatné v ľuďoch? Keď tých dobrých ľudí je minimum a vlastne už vymierajú. (No hrozostrašne málo.)
Inak s tou láskou. Príde mi celkom vhodné napísať od Karla Čapka ten citát, ktorý hovorí v Matke. Mier, súcit, láska, to je všetko pekné, ale teraz na to nie je čas. A presne takto nejako žijú ľudia, čo majú spomínané negatívne reči. Lenže to je hovadina jak traky. Poznám veľa ľudí, čo sú schopní širiť lásku, majú súcit, kopec kamarátstva v sebe.
A ako k tomu prišli? Stiahli to z torrentu? Ja vám neviem, ale občas mám pocit, že šíriť negatívne posolstvo je nielen hrozne pozérske, ale hlavne neskutočná strata zodpovednosti voči všetkým. Veľmi by som poprosil, aby mi podobné elementy dali pokoj a neotravovali môj život.
Sledujte ma aj na facebooku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára