Ladronka

Potrebujem pôžičku na jedlo pre Godzillu

Do našej spoločnosti prichádza obrovská a veselá potecha. Naše domovy sa stali vítacími centrami samozvaných hostí. Áno, presne tak. Uhádli ste, je to skupina pôžičkárov, finančných poradcov, poisťovacích agentov a kdejakej inej zberby. Slova zberba v tomto aspekte nie je negatívne. Význam zberba pre potreby tohto blogu bude definovať samotný príbeh. (To som napísal vetu, čo?)

Okrem toho, že ich potecha prichádza do mojej spálne, začali sa zaujímať aj o moje dobro na sociálnych sieťach. Mám obrovský životný priestor na sociálnych sieťach. Podaktorí by mohli povedať, že som hablivý informatik nemajúc vlastný život a preto musí mať facebook, twitter, google plus, C6H6, yandex.ru, makar čudra a ja neviem čo všetko. Je nesmierne dojemné koľko ľudí stratí hodiny, dni, mesiace a niekedy aj celý život nad tým, že analyzujú druhých ľudí a snažia sa byť dobroprajní.

Na sociálne siete chodím rád vďaka pragmatickým záujmom. S hrdosťou v hrudi a veľkou potechou duše veľmi rád zdieľam informácie o svojom novom miláčikovi. Mám nové domáce zvieratko a rád by som ho zoznámil s okolím. Keďže je to harant veľký, nemôže so mnou chodiť na pivo, chytať ryby, baliť dievčatá na motýle alebo ma držať za ruku v kine. Viete, je to Godzilla. Toto je môj dôvod, prečo chodím na sociálne siete.

Pravdaže, kvôli Godzille urobím všetko. Je to dáma môjho srdca, ktorá mohutným revom sťaby vrešťan, dostala sa do môjho vnútra. Vždy ma niečím milým a nežným prekvapí. Veselo ma čaká z práce a spoločne zakladáme google groups Jedlopregodzillu. Prosím, prihláste sa! Zachránite jedno veľké srdce! jedlo_pre_godzillu@googlegroups.com

Ako tak sedím s Godzillou minule za facebookom, otvorím si skupinu „Košice“. Je to krásne, legendárne mesto. Ach Košice. Najlepšia zmrzlina, akú som mal tú česť ochutnať. Škoda, že keď sedíte v AIDE a výjdete von dverami, pohľad dopredu vám dá štyri cez pysky.

Skrátka a dobre, Košice sú mestom, ktoré milujem pre jeho črty. Je to mesto plné histórie, má kostol, ktorý je taký obracač kabátov, že ci pana. Raz to bol katolický chrám, inokedy kalvínsky, potom opäť katolícky a nakoniec je z neho chrám, kde sú ukryté legendy a tajomstvá. I povráva sa, že v tom chráme jeden kňaz bol diablom a víno z kalicha sa premenilo na Kristovu krv. Hádam vám netreba hovoriť, že keď kostol zasvätili Alžbete, nechali tam jeden dutý kameň. Keď ten kameň uchmatnete ako nejakú laskotnú šmakotu, stavba sa zborí a vy pôjdete do väzenia. Toto ste chceli, Slováci?

Vráťme sa k tým sociálnym sieťam, čo ničia ľudské srdcia. (Hej, hádžu ich houbom, hoc neviem, či holúbä má rado mäsité porkmy. Pozn. red.)

Jeden večer som vyšiel s Godzillou zo sprchy. Tá mala nemravná zbojníčka už sladko búvala a ja som sa prihlásil do skupiny Košice. Chvíľku som si tam písal s ľuďmi, aby som odhalil akí sú. Človek v dnešnej dobe nemôže nikomu veriť. Je dôležité každého si overiť, poveriť, preveriť, zaveriť, zveriť a tak.

Nuž a tak mi napísal jeden človek, že sa súrne so mnou chce stretnúť. Vraj je to veľmi dôležité a otázka života a smrti. I nechal som to malé dieťatko samé doma a kvôli jej jedlu utekal do mesta. Košické noci sú veľmi tvrdé a drsné.

Stretli sme sa na Dominikánskom námestí. Bol to pán a mal červený kufrík. I navrhol som laganovi, aby sme zašli do Kolosea, lebo to je dom útechy a príležitostí.

„Čo si debil? Do Kolosea? Vieš koľko tu mám peňazí?“ opýtal sa ma.

„Pane, ja som slabý debil s IQ 83. Neposmievajte sa mi prosím, nie je to od vás pekné.“ a rozplakal som sa.

Kráčali sme po Hlavnej a on bol tajomný. Ja vám neviem, ale všetci títo finanční poradcovia (ktorí pracujú vo voľajakej atypickej finančnej spoločnosti a samí sa hanbia povedať meno tej spoločnosti) sú ako tie ženské časopisy. Hrať sa na tajomnú dušu a nič nepovedať.

Sadli sme si do kaviarne Slávia a našu debatu nasledoval mohutný duet Petra Stašáka a miestneho tancujúceho Róma, ktorého voľakto pomenoval Števko.

„Dobre, prečo sme sa stretli?“ opýtal sa a ja som trpel kvôli Godzille. Chúďa moje malé, teraz určite trpí!

„Ja netuším prečo ste ma priviedli v takú neskorú hodinu do lóže Fáfnirovej.“ povedal som mu. Lóža Fáfnirová je označenie pre miestnosť pokladu.

„Nechcel som to písať na facebook, lebo ľudia sa rozčuľujú. Ja ponúkam pôžičky, finančné služby a postarám sa o vašu potechu.“ pri poslednom slove sa usmial.

„Nuž, ale ja by som si rád doprial potechu na loži s nejakou slečnou a nie s vami predsa.“ riekol som mu svoje požiadavky.

„Ty vagabund! Veď ja ti chcem pomôcť vo finančnej situácii.“ básnickym spevom sa predviedol.

„To je od vás veľmi dobré. Potreboval by som dačo. Nemáte 30 000? Kamarát si chce kúpiť mac a furt rumázga, že nemá peniaze.“ rečnil som.

„Aké má číslo?“ spýtal sa ma a sliny mu stekali z huby ako krave Žofke, keď mi jedneho dňa požula tričko M. Jordana. To bol najhorší deň môjho života, plakal som tri dni.

„46“ povedal som mu číslo nohy.

„Ale veď telefónne!“ a pán prestal ovládať stavy svojho žlčníku.

„To neviem, veď choďte na políciu a pýtajte sa na IMEI.“ radil som mu ako najlepší poradca.

„Bavme sa radšej o vás.“ a upravil si vlasy.

„Dobre. Narodil som sa v nedeľu.“ začal som zhovárať mu svoj životopis, aby ma lepšie spoznal.

„Na také podrobnosti nemáme veľa čas. Skrátka a dobre, ponúkam peniaze na kúpu domu, auta, chladničky, Bubo Bubo. Ponúkam vám 35 tisíc eúr a splatíte mi to do konca roka. Tak, načo chcete pôžičku?“ i opýtal sa ma.

Musím povedať, že sa mi podlamovali kolená. Ale bol som silný a povedal som mu to.

„Na jedlo pre Godzillu!“ tajomným a tichým hlasom som pošepkal.

A pán šiel k baru, vytiahol fľašu becherovky a na ex vypil. Ľahol si na zem a ževraj prišla poň zachránka.

Došiel som domov a Godzilla mŕtva. Zdochla.

Odvtedy nenávidím finančných poradcov! Preto mi neponúkajte žiadne pôžičky ani cez facebook! For the love of Godzilla!

Zrušte pokec.sk a chlapi, čo tam chodia, nech podochnú v iglu!

Ja netuším ako poznáte geografiu Slovenska. Ak by ste sa niekedy vybrali vlakom z Bratislavy do Košíc, zažijete nečakané. Nielenže vlaky ŽSR (pokiaľ to je vlak Rysy) prinútia Váš zadok k horúcim slzám, ale stane sa to osudové. Poznáte také krásne klišovité reči, že tá pravá príde, keď to buddete najmenej čakať. Veru i tento príbeh sa odohráva s iskrou v očiach osudu. Súdiac podľa toho, čo sa stalo, musím vám prezradiť, že Oidipus alebo Sizyfos nemali taký ťažký a krutý osud.

Jedného dňa som šiel z Bratislavy do Košíc vlakom. Počúval som Davida Bowieho a sledoval som Eža Vlkolinského. Ibaže dajaké hovado vytrhalo tú časť, ktorú ja milujem. Rozčuľoval som sa až tak, že môj spánok mal rubínovú farbu. Nehnevajte sa na mňa, ale ľudia sú hrozné hyeny. Vytrhnť z knihy strany z knižnice, keď si tú knihu môžu stiahnuť zadarmo a vytlačiť zadarmo! Hanba vám.

Cesta po Bratislave bola príjemná až na moje výkriky zlosti. Skrátka a dobre, otvoril som oblok a reval ako mohutný lev. Cyril a Metod až z ďalekého Grécka doniesli písmo, jazyka a kultúru a ľudia trhajú knihy. Rozumelo mi akurát elektrické vedenie.

Vo Vinohradoch nastúpila dáma žuvajúc žuvačku ako gorila. Sadla si na kreslo vedľa mňa a žmurkla po mne. Ja som mal v srdci slová nesmrteľného Karla Čapka z Bílej nemoci. Nebudem ich písať, lebo by ste si o mne pomysleli hrozné veci. Skrátka a dobre, pokiaľ si k vám sadne nejaká dáma, usmeje sa, zavrtí bokmi, pohrá sa vo vlasoch a tituluje vás fešák a vy jej máte chuť odvetiť, že hnijete za živa, to nemá dobrú morálku.

Považoval som za vhodné držať hubu a pozerať sa na krásy elektrického vedenia. Nemôžem povedať, že bola škaredá, to nie. Na ženskej kráse sa dá odhaliť hrozne veľa dobrého. Ale ak je žena škaredá, nikdy to nie je fyzicky.

„Ty si také ťuťuli muťuli. Ja by som ťa tak chcela za frajera. Tak strašne veľmi by som ťa chcela za frajera. Kriste pane na nebi a na kríži, ja by som si ruky rezala, aby som ťa mala. Prečo so mnou nechceš chodiť?“ hovorila, pozerala na mňa a ja som mal pocit, že voľakto akurát zrušil Vianoce.

Sedel som vo vlaku a poznáte ten pocit, keď sa pozriete na ženu a máte chuť si ju vziať. Máte chuť hľadieť s ňou do budúcnosti, po pár sekundách si predstavujete, že raz budete s ňou cestovať k rodičom a tak. Niekedy na to stačia sekundy. Poznáte to, však? Tak ja vám teda oznámim, že tu k tomu nedošlo.

„Vlak je hnusný prostriedok. Najradšej jazdím autom.“ začala svoje zážitky z ciest velebiť.

Ja som poctivo držal chlebáreň ako mi pani učiteľka v ôsmom ročníku ráčila oznámiť, keď som túžil spolužiačke vyjadriť svoj obdiv.

„Som pekná podľa teba?“ nemala ani kúsok slušnosti. Žiadne predstavenie sa, hanba jej! Keby aspoň, „ahoj, ja som Milada, Romana, Elvíra, Alžbeta, Emília, Klement Gotwald“ alebo hocičo iné.

Nepovedal som nič, lebo nejako nebolo čo k tomu povedať. Krása ženy sa dá hodnotiť mnohými aspektami. Musíme však vychádzať z toho, že ak chcem o žene niečo krásne povedať, bolo by vhodné, aby to bolo pozitívne a pekné. V tejto charizmatickej situácii boli všetky hodnoty v takom mínuse, že aj samotný Lord Kelvin mal chuť vstať z hrobu a pridať aspoň jednu ciftru na svojej absolútnej nule. Veru, uvedomil som si to. Vedľa mňa naozaj sedela absolútna nula. Alebo povedaný slovami jednej osobnosti. Vo svojej živote som stretol veľa žien, ona na tom zozname chýba.

„Ale pamätaj, mňa nezbalíš! Ja nie som z tých, čo sa na nich pozrieš a hneď sú tvoje. Ja som mrcha, špina. Ja sa rada zahrávam s chlapmi, ale nikomu nedám svoje srdce.“ riekla svoje čarovné slová. (Ja som veľmi rád, že mi nedala aj iné ako svoje telo, teda srdce. Pozn. Red.)

„Minule som spoznala jedného chlapca. Veľmi ma ľúbil (za 2 minúty? Pozn. Red.) a chcel so mnou chodiť. Ale čo si myslíš, že som mu urobila? Najprv som sa hrala na tajomnú a nič mu nehovorila. Potom som mu začala hovoriť o svojich bývalých, aby žiarlil. No a nakoniec som s ním nechcela ísť vonku. Vždy som mu posúvala termíny toho randenia. Ale čosi! Rande a ja? Kde žiješ? (V Prahe, pozn.red.) Ja mám svoj ideál muža a pod neho neklesnem. Je to jeden parkurista a jeho telo má vôňu Jeana Belmonda.“ hovorila vrtkavými pohybmi. Div, aby som sa do nej nezamiloval.

Poznali ste stokrát opakovanú frázu, čo má prísť príde. Ja sa vám musím s niečím zdôveriť. Ono to prišlo presne vtedy, keď som to nečakal. Ako tak hľadím na jej božské oči vyzerajúc ako nejaká narkoman party a pozerám sa na jej telo, ktoré muselo byť po požití muchotrávky zelenej, prišlo to. Hnačka. Utekal som na záchod a začal si ako hrdý lokálpatriot spievať národnú hymnu. Teda: Ja, vi elsker dette landet.

V Trnave sme zastali a ja som sa vrátil do kupé. Sedel tam voľajaký pán, zdvorilý, galantný pán. Čítal si Matku Guráž a my sme sa pohli. (Keď môj pohľad zašiel na tú nežnú tvár, skoro aj mňa pohlo.)

„Kde si bol tak dlho?“ začala mi naznačovať ako jej chýbam. Isteže by bolo vhodné ju rozosmiať slovom, či túžila po mojej prítomnosti. Ibaže ja neokrôchaný galgan som si sadol a prosil všetkých živých bohov, aby už držala svoje nevymytú gambu. Ona prekrikovala aj death metal, čo som počúval.

„Čítal som tajomstvá života.“ riekol som svoje vystúpenie. Vlastne som mal pravdu, bolo to zloženie toaletného papiera.

„No a ja som mala telefonát od možno nového priateľa.“ žmurkla na mňa. Rád by som vyjadril gratuláciu k tomuto skutku, ale život ma posunul do iného zorného poľa. Skrátka a dobre, v Piešťanoch som začal obdivovať inú babu cez oblok. Usmievala sa a bola skutočne rozkošná. Je to asi ako keď cestujete v čiernej hmle a zrazu zbadáte slnečnicu.

Dáma môjho kupé sa vykecávala s niekým. Po šťavnatom rozhovore nasledovalo krásne označenie telefonojúceho. Nazvala ho slizským hadom, orangutánom, zmijou, retardom a nulou. Počas nadávok sa usmievala akoby dostala lízanku. (Ktovie akoby ho titulovala pokiaľ by bola nahnevaná.)

Pohrala sa s vlasmi, šmarila mi do ksichtu úsmev a afektovaným hlasom riekla do mojich nepoškrvnených uší.

„Chodíš na pokec?“ jej otázka bola sprevádzaná obrovským hlukom, pretože hučal nákladný vlak okoloidúci.

„Aký máš nick? Povedz mi. Možno sme priatelia.“ jej smiech mi pripomínal kolakao.

„Čierna duša.“ povedal som roztraseným hlasom.

„Vy chlapi ste hozne ješitní! Čo sa ti také čiere v tvojom živote stalo, že sa takto opovažuješ vystupovať? Ja mám nick peknásamica.“ poznamenala.

„Ale chodia tam hnusní chlapi! Bodaj by podochli všetci v iglu.“ rumázgala a rozosmiala sa.

Dobroprajná dáma života pokračovala.

„Mali by ten pokec zrušiť! Nemala by stránka pokec.sk existovať.“ poznamenala svoje odvážne činy.

„What is the reason?“ mal som sa jej chuť spýtať, ale nebolo treba.

„Mám svoje dôvody.“ preukázala svoju tajomnosť.

„Aké?“ zobudil sa pán oproti.

„Nebudem po nich hovoriť. Ja som krásna žena a mňa nikto nezbalí! Nikto si nezaslúži vlastniť také kvalitné mäsko ako som ja!“ poznamenala túto prísahu a bila sa do pŕs sťa by Velislav kedysi na mohutnom brale.

Škoda, že sa nepredstavila ako John Hancock alebo Benjamin Franklin. Hotová deklarácia nezávislosti, čo predviedla.

„A prečo tam teda chodíte?“ opýtal sa pán opäť. Mne už došla sila rehniť sa.

„Ja dúfam, že tam nájdem sladkého princa!“ ryčala ani tur.

Do toho jej zazvonil telefón. „Och, zasa mi vola priateľ! Bože! Kedy konečne pochopí, že ja ho nechcem?“ a po chvíli „Ahoj lásočka! Toľko si mi chýbal.“

Ďalej som si už nepamätal. Vystúpil som v Trenčíne na stanici, kúpil si fľašu vodky a stiahol ju plným nefalšovaným dúškom. Tiež som mal svoje dôvody.

Praha pred snehom

Mesiac do Vianoc

Moj prispevok do brava (bez diakritiky)

Draha redakcia, 

musim Vas kontaktovat pretoze dnesneho dna sa udiala v mojom zivote velka zivotna etapa.Z nicoho nic si len tak pracujem a nastavujem postgresql a zrazu mi pride necakana sprava, ktora zmenila moj zivot. Ponukam Vam uryvky toho v silnociernej farbe, ktorej hovorime na slovensku bold.

Uz to chcem dlho povedat Klingacik, kebyze nie som zadana, i sexualne zneuzivanie by som od teba brala   teeth_smile.gif, vyzeras k nakusnutiu

viete, mna to hrozne trapi, lebo co mam robit? Predsa len, pre mna je vztah posvatnou zalezitostou, nieco ako porovnanie jezisa k apostolom v biblii. Ja skutocne cakam na tu pravu (aj lavu a aj strednu) a nerad by som svoj zivot vymenil za kusok potechy na lozi. 

Ja Vam sa priznam, ze netusim ako ta dama vyzera, naviac oslovuje ma mojim nickname a ani nie titulom, ktory mi pravom nalezi, teda pan magister. Prezradte mi, co ma robit moja cista a neposkvrnena dusa. 

Rad by som jej poskytol nejake slova utechy v kaplnke apostola svateho Marka. Predsa len, ona je zadana a rada by si chcela uzit so mnou. Je velmi lichotive, ak o vas prejavi zaujem nejaka zadana bzdocha, ale ja taky nie som. Predsa len, ja som skor priviazany k nehe a poteche duse. 

Myslite si, ze by Ste mi mohli pomoct, co robit? Alebo sa s nou mam proste sfleku vyspat, lebo tak to robia dobri a slusni chlapci.  Posielam Vam jej fotografiu, aby Ste mi dali podnetu k nejakej nevere, ak by mala prist, 

http://prehistoricworldofyajur.files.wordpress.com/2013/04/t-rex11.jpg 

(viete, nechcem byt nezdvorily, ale nechcel by som sa s nou bozkavat po cesnakovom obede)

s uctou 

martin z klastora

Revolúcia

V Plzni

O genealógovi, čo si pichal benzín do žily

Slovami nášho nesmrteľného romantika začínam písať milostný príbeh. Jeden z trojice, čo na Devíne prisahali roku pána 1836 slobodu, vernosť a jazyk, je autorom tohto výroku. Hromádkou koží otrockých je národ, ktorý nepozná vlastnú históriu. Musím vás však sklamať, nebudem tu písať mohutné vyznania Velislavovi, ale pri tej histórii ostaneme.

Podaktorí ľudia si tento výrok veľmi radi privlastňujú na svoje rodinné príbuzenstvo.Genealogickí bádatelia sú tí, bez ktorých by archivári nemali toľkokrát vyškerený úsmev na tvári. Koľko radosti života by ste im vzali. Nejeden archivár už kvôli genealogickým bádateľom mal chuť skočiť z mosta, pustiť si plyn, udusiť sa v depozitári alebo aspoň tomu genealógovi poriadne rozmlátiť papuľu. Čo by tí archivári bez záujemcov o rodokmene robili, netušili?

Ale nebudem tu písať esejovito, lebo potom bude mať tento blog výrazne vedecký charakter a niekto mi to vydá pod názvom „Heuristické usporiadanie bádateľa vo veku smart technológii za vzniku LTP modulov a raketových technológií.“ (Nerozumiete tomu návzu? To nevadí, ani ja.)

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden správca systémov a celý deň sa jedoval s voľajakou šmakotou. Nudiť vás nebudem, je to o mne a čo som robil, to nemôžem povedať, lebo to je štátne tajomstvo.

Jedného dňa mi v práci zazvonil telefón. Už som bol zvyknutý na kdečo, jedna pani si od nás chcela objednať penicilín, druhá ibuprofen a tretia pýtala dva rožky a utopenca.

Ale vráťme sa k tomu telefónu. Dvihnem telefónu a z druhého konca sa ozval hlas sťa ba MZPRX z Miazgovcov. Ja som vážne myslel, že rozpráva čudnou rečou z budúcnosti. Potom sa rozhovoril a skoro plakal.

„Vážený pán, ja som nejaký Sandokan.“ predstavil sa mi.

„Ja počúvam, čo vás trápi.“ povedal som akoby som sa hral na psyhoterapeuta.

„Mám problém s vaším archívom. Budem váš žalovať!“ už nebol taký príjemný a mučal ako, keď ide krava na pašu.

„Prečo chcete urobiť taký ohavný čin? Pôjdete do pekla!“ varoval som toho neznaboha.

„Vy mi nechcete urobiť službu, o ktorú som váš žiadal v mene svojej najväčšej cti.“ Kričal tak hlasno, že som musel otvoriť okno, lebo inak by sa rozbilo sklo.

Začal mi hovoriť svoju rodinnú históriu. Vraj jeho starý otec bojoval v roku 1941 za SNP a Hitler mu nedal za to vyznamenanie. Riekol akoby na uhorskom sneme slová, ktoré nemali hlavu a pätu. Skrátka a dobre, pochopil som, že jeho starý otec bojoval za partizánov v dobe, keď pán farár Tiso riešil úplne iné veci ako SNP. Potom, že sa tam zoznámil s poľskou ruskou a z toho vznikol otec volajúceho. Vraj to bola krátka známosť. Ak chcete vedieť viac, proste dáma vraj mala 20 a už bola stará a tak si vzala toho bojovníka za ľudské práva.

Keď sa narodil ich syn, teda otec volajúceho, dali mu meno Jozef. Boli politickí ako sa patrí. Keby vyhrali Nemci, povedali by, že je to po doktorovi Goebbelsovi. V prípade víťazstva červenej armády, by syna pomenovali po tom fúzatom chlapovi, čo nechal odstrániť Trockého a ktoviekoho iného.

Pánova reč bola potláčaná obrovskou dávkou hrdosti, div mi nekričal do telefónu mohutné sovietske hurá. Jeho reč bola prejavovaná hlbokým kašľom.

„Ja hľadám svojich prastarých rodičov. Neviem o nich nič, iba to, že v roku 1904 boli v Afrike.“ hovorieval pán. Ževraj to je jediná zmienka o nich, že v roku 1904 o nich písal Johanesburg Zeitung a tam bola fotografia ľudí.

„No ale o tom nebudeme mať žiadne informácie. Musíte skúsiť kontaktovať archív toho denníku, prípadne nejaké archívy v Afrike.“ odpovedal som mu veľmi pokojným hlasom.

„Ale tam nie sú archívy, tie zožrali levy.“ poukázal ma na vedeckú skutočnosť chrabrý rytier.

„V tom prípade nenájdeme spoločnú debatu. Neviem ako vám to povedať, ale nemáme vo svojich materiáloch informácie o ľuďoch, čo sa v roku 1904 objavili v juhoafrickom denníku, ktorý vlastne ani nikdy neexistoval pod vami spomenutým menom.“ konšatatoval som mu svoju informáciu.

„Nájdite mi teda do hodiny všetkých prisťahovalcov z Afriky do Čiech a Slovenska pod menom Sandokan.“ rumázgal chlap.

Ešte som mu ani nestihol oponovať a už stíšil hlas.

„Povedzte mi, ste sám?“ spýtal sa ma osobne.

„Ja hľadám svojich predkov, ktorí zrejme boli na území Afriky. Chcem, aby ste našli nejakého Sandokana, ale pokiaľ uvidíte, že je čiernej pleti, prepíšte to. Svet sa to predsa nedozvie. Ja vám aj zaplatím, mám peknú kadibudku.“ rozrečnil sa jeho duch.

„To chcete, aby som sfalšoval záznam?“ opýtal som sa ho a keďže som príliš správny chlapec, ja také veci nerobím.

„No, ak by to šlo, ja by som sa nehneval. Skrátka, viem, že moji predkovia boli v Afrike a ja nedokážem zniesť, keby boli negroidného pôvodu. Ak dačo také nájdete, opravte záznamy a nič mi nerobte.“ odvetil mi šarmantným hlasom.

„A ako to mám urobiť?“ opýtal som sa, lebo technické metódy sfalšovania záznamov pre farbu pleti nemám zapísanú v krvi.

„To je na vás. Takže, môžem sa spoľahnúť? Dám vám hodinu.“ opýtal sa ma.

A ja som položil sluchátko. Povedal som si, že to musí byť genealóg, čo si pichá benzín do žily.

Bojovný Ján rozmlátil v Košiciach chytrý telefón kladivom

Košické podniky si pamätajú obrovské spektrum životných osudov. V jednej malebnej krčmičke, kde čašníčka je viac spitá ako hostia, chodieval na pivo lukratívny dobrodruh života. Jeho meno bolo tajomné, magické, siahodlhé, voňavé octom a amoniakom. Inými slovami, páchol po moči. Bojovný Ján mal napísané v občianskom preukaze. Chodieval mestom oblečený veľmi sporo, niekedy iba v bielej plachte.

Bojovný Ján mal v životopise napísané, že ovláda Jawu, MySQL, C mínus- mínus, harryho pottera a bledomodré veslá. Chodieval teda do tej krčmy a modlil sa za spásu ľudstva. Písal básne do časopisu Rudá vatra a fajčil pozbierané listy v mestskom parku pri stanici. Keď potreboval písať eroticky, ukradol z drogérie persil a spolu s listami bafkal ako starí otcovia v kresle zo starých príbehov, mýtov a legiend.

Bojovný Ján písal výhradne krvou. Keď mu doniesli písací stroj, aby majstro mohol pracovať, rozplakal sa. Vraj toľko kosatiek v mori položilo životy za tento písací stroj. A to nie je správne, pretože niekto trpel pritom, aby sa mal on lepšie. Ja som trpel, keď som sa dostal k bibliografii Bojovného Jána.

Bol to chrabrý milenec s duchom kata. On prežil všetko. Tak ako Urbana Evitiková prežila všetko, on prežil úplne všetko. Prežil mor, choleru, ebolu, bolehlav, štyri fľašky čuča. A to ho nepoložilo.

Ale, ako z úvodu do Terminátora, doba sa zmenila. Prišla doba, keď všetka romantika pominula. Do duší ľudí sa zapísali stroje. Tie malé, odporné, škaredé beštie. Boli vykonnejšie ako ľudia, pretože vedeli lepšie počítať. A to počítali iba v nulách a jednotkách. Presne tak, prišiel vek počítačov. Vek, kedy človek prestal byť človekom a začal byť smartom.

Keď prišiel čas počítačov, Bojovný Ján chodieval od jednej internetovej kaviarni k druhej. Vzal si na disketu vírus a nahrával. Sám ten vírus naprogramoval. Keďže jeho programovacie schopnosti boli na úrovni doby neolitickej, disketa sa radšej sama zohavila. Skrátka a dobre, on napísal v txt súbore tieto slová

#include <visual studio.h>

main ()

{

for (;;)

{

printf (“Bojovný Ján je moja spása!\n”);

}

}

A čudoval sa, že tieto slová nenapadnú svet.

Pracoval do noci na ďalšej verzii programu ako zničiť počítače. Namiesto printf napísal pryntf a ono to nešlo a nešlo. Vážne nechápal kde robí chybu.

Jedného dňa odišiel do PantaRhei a zatúžil po knihe o hackingu. Keďže knihy v PantaRhei boli usporiadané logickými metodami usporiadania dokumentov podľa Kláry zo školy Markíza de Sadé, Bojovný Ján si zobral domov Recepty podľa Zdenky Studenkovej.

Podľa stanovených vedeckých metodík, ušiel do Focusu a ukradol všetky počítače. Jeden vopchal do trúby, do ďalšieho strčil citróny a jeden hardisk obalil v trojobale.

Nenávidel počítače a preto bojoval ako len vládal. Veľmi trpel, že ľudia trávia viac času za počítačom ako sa rozprávajú o živote. Bojovný Ján mal manželku, volala sa Božena. Každý večer, keď prišla z práce, zatúžila po nejakej nehe, láske, rozhovore, pokore, ľudskoti, živote. Ale on sa jej nemohol venovať, musel na internete hľadať postupy a metodiky ako ochrániť ľudskú spoločnosť od tej hávede, čomu hovoríme internet. Sám písal rôzne glosy a nejednú causerie o tom ako trpí národ v otrockom svete internetu.

Božena sa na neho vykašľala a žila si svoj život. Spoznala sa s príjemný šarvancom, ktorý s ňou chodieval kŕmiť kačky, predvádzal sa pred ňou a chytil ju za ruku. Jedného večera pozeral tento pár Godzillu z roku 1954 (tú stiahli z internetu a nekúpili si ju prostredníctvom firmy BASF) a tam sa to odohralo. Godzilla chytila do rúk vlak a žuvala ho ako voľajakú šmakotu, oni dvaja sa prvýkrát pobozkali.

Bojovný Ján bojoval srdcom, dušou a telom. Obetoval svoje telo za to, aby zničili internet, počítače a všetky iné nástroje zlého srdca. S Boženou sa stretli raz v električke zo Štadióna Lokomotívy na Amfiteáter. Hrala tam Angry birds na chytrom telefóne a on to videl. Jeho srdce puklo, samotný kráľ Lear nebol taký utrápený ako Bojovný Ján.

Bojovný Ján si kúpil fľašku čuča a šiel sa zabiť. Ešte predtým navštívil predajňu Samsung. Rozbil sklo a vytiahol telefón. Ukradol to a prišiel domov. Zobral kladivo a rozmlátil ten telefón ako vládal. Dal do toho celé svoje utrápené srdce. Potom vypil desať litrov čuča a pichol si do žily jed.

Na jeho poslednej básni bol úryvok. „Smart phone a Angry birds mi prebrali ženu. Táto doba už nie je pre mňa.“

Ako som spoznal srdce ženy, revízorky

Dopredu vás poprosím, aby ste ma nehanobili za to, že som sarkastické a ironické prasa. Vopred oznamujem, že nič v článku nebue ironické, preto by som ocenil, keby ste ma obviňovali za veci, ktoré tam nesú. Som Slovák a už od roku 1848 neuznávam lož, neprávosť, skrivodlivosť. Pretože príbeh, čo sa mi stal, je o ubližovaní mojej osoby, hanobení, ponižovaní, ľudskom nešťastí a vôbec, je to všetko tak strašne smutné, že klávesnica, do ktorej ťukám riadky, je rozpitá od sĺz. Ak by sa v texte objavili gramatické chyby, je to kvôli tomu, že so zaslzenými očami sa hrozne ťažko pozerá na monitor a opravujú chyby.

Celá ľudská dráma sa odohráva v Košiciach. Keďže vážená spektabilita ma odmietla prijať na vysokoškolské štúdium slovami „aj keby si sa postavil na hlavu, u nás študovať nebudeš“, pobral som sa na západ. Sadol som na autobus a doterigal sa na pražský Florenc. Nikdy to nerobte, pokiaľ je vám život drahocenný a nemáte masochistické sklony. (Cesta bola veľmi erotická, najmä, keď v Levoči alebo Kežmarku si ku mne sadol pán a vo fľaši od kyslých uhoriek mal nápoj života, predsa rum. )To som inak robil po tejto ceste prijímačky na vysokú školu. Prijali ma, pretože som do eseje napísal viac textu pod čiaru ako do textu. Vedecké skolny sa vo mne objavovali už v útlom detstve. (pozn. redakotra)

No a tak kráčal môj život. Karlova univerzita sa zapísala do môjho srdca a ja som spoznal šťastie. O štúdiu na Karlovej univerzite nebudem písať, bolo by to neetické, nehumánne, kruté a podaktorí by mi cítili potrebu opravovať gramatiku a moje ješitné ja by to nezvládlo. (Inak slovo ješitné je bohemizmus, to je už tým, že som do textu zapojil svoju západnú civilizáciu.)

Ale prišiel vianočný čas. Ten čas, keď ľudia nadávajú na nákupné centrá a potom v nich trávia všetok čas. Dostal som dve ponuky, buď hrať nejakú skvelú počítačovú hru alebo tráviť ten čas v rodinnom kruhu. Keďže ja rebelstvo a pubertu vďačne prenechávam druhým ľuďom, rozhodol som sa ako Švejk, za rodinu. (Na rozdiel od neho, nie o rodinu Františka Jozefa I.)

Bol som poznamenaný československými školskými vzťahmi. Aby som to uviedol do obrazu. Pokiaľ študujete na Slovensku, nie ste vnímaní ako študent v Čechách. No a keď študujete v Čechách, slovenské ministerstvo školstva sa k vám správa ako k podlému zradcovi.

Prišiel som teda do Košíc na dopravný podnik. Usmial som sa na tetu pri okienku a spýtal som sa jej, či mi platí študentská zľava. Ukázal som jej ISIC a ona sa chytala za srdce. (Ak veľmi chcete vidieť tú neodolateľnú fotku, zajtra ju oskenujem a pošlem na email. Ale stalkerom a stalkerkám nie.)

Pani bola očarená, že študujem na slávnej Karlovej univerzite. Skrátka a dobre, slintala po tom ISICu a už ho hádzala do xeroxu. Vraj kvôli kartotékam, archívnemu záznamu, balíčku AIP, ap.

Dostal som teda zelenú a vraj môžem používať tento doklad ako študentskú zľavu. A tak som sa premával košickou MHD a stretával ľudí ako počas stredoškolského štúdia. Nádherné časy, keď si ku mne sedávali opilci a rozširovali môj život o svoje zážitky, ktoré vlastne nezažili.

Všetko bolo v poriadku, až na svätú trojicu. Sedel som v autobuse a šiel cez železničnú stanicu. To bolo ešte vtedy, keď park, ktorý je teraz oplotený a dosť hardcore, bol len hardcore. Prišli za mnou traja revízori, všetci prekročili hranicu 45 centimetrov a nežným hláskom opýtali odo mňa cestovný lístok. Pre tých, ktorí si to nevedia predstaviť, boli to tri slová.

„Kde v ehm máte lístok?“ ušiam lahodiaci povedala dáma. No, nieže by som bol zatrpknutý voči ženám, to ani náhodou. Ale, podaktoré ženy majú z tej ženy akurát to škaredé. (tie, ktoré si myslia, že myslím ich: áno, myslím vás a keď chcete skákať pod vlak, nájdite si na internete ako chodia spoje.)

Ukázal som im svoj lístok a ISIC kartu.

„Vy študujete v Čechách.“ povedala hlasom Sherlocka Holmesa. Bože, aka intuícia.

Kývol som na ňu hlavou.

„Ale máte český ISIC.“ riekla druha.

Už som nadobudol pocit, že sa cítim ako pri vtipe o policajtoch. Z nejakého prozoreteľného dôvodu študent študujúci v Českej republike má český ISIC a ešte je tam napísané aj po česky.

„To sa ale nepatrí.“ prezradila jedna z tých víl odetá do hávu, kedy si človek uvedomil, že ženy dokážu mať hrozne veľa pekných vecí na sebe. Ale na tieto individuá to nepatrí.

Milovnice voňavej borovičky siahli do svojho ruksaku a usmiali sa na mňa dosť nevhodne. Slovami nesmrteľného mládenca vychovaného školou na Zbrojničnej ulici, „div som na nich nevyhodil ďalší obsah“.

Pozerali na mňa, ja na iné ženy a myslel som si, že sa odohraje symbióza. Jedna z dám, odetá v červenej farbe, na mňa ryčala.

„No s vami sa rozprávam.“ povedala svojim prefajčeným hlasom. Isto fajčila tie Čardy, lebo hodnota jej úsmevu bola v mínusových hodnotách.

„Veď je každý ticho.“ povedal som a myslel na pôžitok dopriať si potešenie na loži.

Zrazu tej pani zazvonil smartphone a ona ho hodila o zem. Vytiahla z kabelky kladivo a mlátila, buchala, kopala, slintala, nadávala, ryčala, zjapala, rozbíjala.

„Nenávidím tieto telefóny, bodaj by zdochol ten krokodíl, z ktorého to bolo vyrobené. Mor na také telefóny, očierňujú charaktery ľudí.“ spotená huba povedala magické slová. Samotný Artuš, keď vyťahoval Excalibur, necítil takú mágiu ako ja pri nej.

„Dajte mi občiansky preukaz.“ kričala na mňa ďalšia. (Isto, zasa si pôjde smartphone kúpiť a na môj preukaz. Ako hovoríme na východe, Ani...)

„Ale ja som zadaný.“ povedal som, keby chcela ísť so mnou na rande.

„Dostanete pokutu, lebo porušujete služobné riady.“ povedala tyranka.

„Ale ja predsa nerobím nič zlé.“ povedal som a načrtol som jej príbeh života ako som išiel na dopravný podnik a tá teta mi povedala nesmrteľné slová.

„Ale zaplatíte pokutu a hotovo.“ a zvýšila hlas.

„Prečo? Však som nezrobil nič nevhodné. Kúpený lístok mám.“ povedal som jej.

„Zaplatíte pokutu, nezaslúžite si cestovať takto. Toto je trestné, čo robíte.“ už bola červená, modrá a biela. Skoro ako naša národná vlajka.

„Nebudem sa s vami hádať. Buď ma pustíte a prestanete sa tváriť, že ste Zoro, alebo mi dajte ten papier a ja ho tam prídem tej ľompe omlátiť o hlavu.“ povedal som im.

„A tak ja vás pustím, ale poslednýkrát.“ pošepkala mi do ucha a zarabala si ruky do svojich medových vlasov.

Odvtedy som ich nikdy nestretol, ale párkrát som im dal zasvätiť omšu. Vždy, keď som to chcel spraviť, dôstojný pán mi povedal, že sa nemám rúhať.

Čo je to rúhanie?

Cesta do roboty