Karlov most o piatej ráno

Bublifuk

„Už je čas, kedy treba vstať.“ Pozeral som sa na hodinky, na svetlo a na ňu, keď ešte spala. Hoci mala zatvorené oči, čertíci jej tam vystrájali aj tak, lebo sa usmievala. Je zaujímavé sledovať ľudí, keď spia, ako sa tvária. A ona sa tvárila tak, že som jej mal chuť povedať, že je rozkošná. Bola strapatá, pokrčená, voňala mentolovým šampónom a čakal ju ďalší pracovný deň.

Vliezol som do kuchyne, postavil na kávu, vytiahol javorový sirup a polial buchty. Ja som si spravil malinový čaj, nasypal doň škoricu, javorový sirup a orechový kvet.

Keď som jej doniesol raňajky do postele, akože som ten dobrý, už bola hore a usmievala sa. Nikdy predtým som ju krajšiu nevidel. V tom pyžame s neupravenými vlasmi, bez okuliarov sa na mňa usmievala o dušu.

„Ty ma chceš opäť zvádzať, ty lotor.“ Povedala, sadla si na tú posteľ a začala raňajkovať. Ja som si tiež sadol vedľa nej a začal sa pozerať do skrine, ktorú košeľu si dám. Obaja sme sa na seba pozreli a spolu povedali, „tyrkysovú“.

„No neviem kto koho chce zvádzať, keď vyzerá tak nežne, veselo a ešte má aj pusu celú lepkavú.“ Povedal som jej a začal ju trošku štekliť po vlasoch a ona sa mi vrhla do náručia a mal som lekvárovú pusu.

„Možno by si si zaslúžil nejakú odmenu, ale takú nie.“ Povedala, keď som mal zuby od maku, pery polepené od lekváru a vlasy strapaté akoby boli dráty. (Keď som bol malý chlapec, rád som sa pozeral na elektrické obvody a kričal, že sú to elektrické bráty. Viem, že aj ona ma tak volala, ako brátový chlapec.)

Tak sme sa teda obliekli a zamkli dvere, vyniesli smeti a zamkli bránu. Chytili sme sa za ruky, ja som bol gentleman, tak som jej odtrhol červený mak a povedal jej, „Na, aby si nepovedala, že som ľudožrút.“ Tá sa usmiala, trošku začervenala a buchla po zadku.

Prišli sme na stanicu a čakali na vlak. Ja som šiel na Smíchov, ona trošku ďalej. O pár minút nám to pôjde, tak sme si sadli na lavičku a pozerali sa na to Hlavní nádraží. Vonku bolo horúco, dusno, človek sa potil, plakal, soptil, stonal.

A ako sme teda občas z tej lavičky vstali a šli sa prejsť, pozeráme sa spolu na nejakú sochu, ktorá objíma dieťa, vedľa toho kufor. Popri tom bola ešte súčasťou sochy dievčina, veľmi malá, odetá tak ako malé dievčatá sú. Pozrel som sa na moju najdrahšiu a nejako som v nej to malé dievčatko uvidel. To so všetkými túžbami, s kreslením, púšťaním šarkanov na jeseň, púšťaním bublifuku. Vrhla sa mi do náručia.

Hádam netreba hovoriť, koho symbolizuje tá socha. Deti, Hlavní nádraží, okuliarnatý pán, kufre, rok 1939 a smer Londýn. Keď som ju držal v náručí, aby som jej ovoňal vlasy, myslel som na Nicolasa. On až v roku 1988 sa stal slávnym preto, čo spravil. Našla jeho záznamy manželka a keď sa ho spýtala, čo to je, o jej povedal, že každý chlap musí mať pred ženou nejaké tajomstvá.

Keď sme šli vo vlaku a ten úsek, keď sa pozeráte na Hradčany, ten asi poteší každého. „Je to asi jeden z najkrajších pohľadov na svete. Okrem tvojich hnedých očí, keď mi rozprávaš o knihách.“ Povedal som jej.

Najprv mala nejakú pripomienku, či sa jej stále dívam do očí a ja som sa tam díval. A vedel som, že jej kúpim poobede bublifuk. Také tajomstvo som mal ja.

Bronx

Prechádzal som sa po Prahe. Mal som neskutočnú chuť na pivo. Nebolo ani pinkasové, ani koalovské, ani Staročesko. Rozmýšľal som ako sa dostať domov, prišla mi električka, ktorá síce šla cez Vltavskú a Palmovku na Kobylisy.

Nastúpil som do električky a netušil som akej chyby som sa dopustil. A tak voľajaký pán hral na gitare pesničky, ktoré sám skladal. Rozprával napoly česky, napoly slovensky a ešte zaťahoval do maďarčiny. Ale toho prehlučala môj mp3 prehrávač.

A tak sme išli vôkol Vltavskej a tam nastúpil istý chlapík. Voňal rumom, smrdel riedidlom a tuším mal isté charakteristické črty vší a iných ošípaných. A on začal komentovať toho hudobníka, ževeraj sa spolu spijú na Palmovke. Vraj si nájdu krabičkové víno v Bile a vypijú na ex. (Slamkou.)

Potom ma ten netvor predo mnou začal hladkať. Keďže sa šetrím na manželstvo, spýtal som sa ho, prečo musí také robiť. On sa pozrel na nejakú ženu, ktorá sedela obďaleč mňa a riekol, „Tú by som chcel. Je nádherná.“ A začal ukazovať, že ju chce a aké má krasné prsia a čo ja viem čo. A potom začal na ňu plaziť jazyk, že by si s ňou doprial potechu na sedadle.

Nakoniec som považoval za vhodné vystúpiť a on mi povedal, že mám od nej popýtať číslo.

Kráčal som po Holešoviciach a to vám bol zážitok. Traja šarvanci oproti mne, magnetofón na ramene a počúvali Jadranku.

A po celom dni sa dotrepem na železničnú stanicu do Holešovíc a dve ženy sa oslintavajú a jedna druhej zadok tľape a kričí na celú stanicu, „tak ma už konečne pretiahni, nie ako môj starý, ktorý píše životopisy do OVB!“

Vianočná zmrzlina

Dnes som šiel domov a v autobuse som čakal nejakú dámu, ktorú by som mohol obdivovať z profesionálnej stránky. Ale môj zrak sa kochal na dvojicu mileneckého páru. Šarvanec mal na vlasoch mnoho kozmetiky, tuším, že šlo o najlepšiu vazelínu z miestneho zelovocu. Pre lepšiu orientáciu v triedení informácií, tomuto termínu hovoríme intenzionálnym významom čučo.

Chalanisko malo zaujímavú (jacobs) arómu. Voňal nejakými drogami z obchodu a vyžarovala z neho aura rumu. Dievčica mala sukňu dlhú asi ako traja mušketieri lásku ku kardinálovi. Čo to vidí môj zrak! Slečna sa vzdeláva, sledovala voľajakú vedeckú monografiu. Šlo o meterologickú literatúru, ktorá sa volala Depp Raining. Ja teda poznám iba kyslé dažde, ale tam na obálke bol voľajaký šarvanec s mastnými škutami a tieklo mu voľačo z nosa. (Aha, to sa mu iba rozmazal make-down.)

A tak, ako si to čítala, šermovala so svojimi rukami po stehne milého. On opretá hlava o sedadlo v polohe hodinára. (Môj obľúbený je knihovník.) A čím bola asi napínavejšia scéna v tom geologickom románe, tým viac to v slečne heglo. (Najmä, keď šofér prešiel vôkol nerovného priesečníku úsečiek po ceste.)

„Miláčik, vieš ako fajne bolo na diskotéke?“ Rozrečnila sa audiokniha.

Chalanisko posilnený cibuľou alebo iným paralenom chrápal akoby rezali pílu v hornom valale Stakčín. Celý autobus vedel, čo slečna na diskotéke robila, kto jej dal číslo, s kým sa zbližovala, kto jej kúpil drinky z jahôd a kávy a ja neviem čo všetko. Chalan ju nepočúval, odohrávala sa v jeho živote ďaleko dôležitejšia dráma.

Vystúpil som pri kauflande a šiel si kúpiť voľačo dobré do zobáka. Kúpil so si ruské vajce v aspiku, šmakota neodolateľná. Jój, bars šmakovalo.Ešte si škrabem báchor od takej dobroty.

Ako som vyšiel zos sklepu, dajakí šalení parobci tam. A bešedovali, „Keď ona mi dá, iba keď si kúpim dom a auto.“ Tváril sa akoby zrušili Vianoce.

A ja som chcel, aby mi slečna dala zmrzlinu. Ale mali nejakú technickú poruchu. A to som mal ja pocit, že zrušili Navidad.

Vodníkové bylinky

Milujem vôňu jesene. Hlavne tie jesenné sobotné rána, keď vonku cítiť príjemný mraz. Ja si uvedomujem, že jeseň príde až o voľačo neskôr, lež vonku je dnes obloha jesenná. Preto aj dnešný príbeh bude tak trochu o jeseni, o farebných listoch, dlhých sukniach a o vodníkovi, ktorý ma kedysi učil.

Mali sme domec v horách, postavený z dreva a v ňom bola obrovská chladnička. Vždy tam bol syr, párky, cibuľa, horčica, pozbieraná zelenina do polievky. Cesnakom voňala kuchyňa a ešte tam boli hodiny, ktoré nám vytesal majster tesár, žijúc zopár metrov odtiaľ.

Miloval som náš mlyn, kde sme žili. Najmä cestičku vôkol neho. Ono to bolo tak, že v lese bola nejaká cesta, ktorú udupali kone a kočiare. Pamätám si, že niektorý hastroš začal ľudí po tom lese voziť a tak vznikli také lesné drožky a ja neviem ešte čo všetko. Žili sme na významnej križovatke lesnej. Blízko od križovatky viedla cesta do mlyna. Tuším sme spolu vytesali našu lesnú značku, že do mlyna.

Keď ste sa vybrali po tej ceste, chytila vás vôňa topolí a drevený most cez rieku. Na tom moste ste nemohli povedať hastrman, lebo tam dole voľakto býval. On miloval vôňu našej cesnakovej polievky a občas po jeho návštevách sme museli utierať podlahu. Mal zelenú tvár a vďaka nemu sme mali vždy po ruke čerstvú rybacinu.

Každý prvý piatok v mesiaci hrával mariáš so strašidlami, kdesi obďaleč. Pamätám si ako som s nimi trávil nejaký ten piatok mariáš a oni ma učili ako ľudí trestať a tak ďalej. Ja som im za odmenu donášal knihy. Strašidlá boli prefíkané, nejakú tú knihu šmarili do šmeca alebo do ohňa. Potom vyhľadali autora (ak ešte žil) a začali sa diať veci.

V to ráno som sa zobudil a videl ju ešte spať. Povedali sme si, že už sa nebudeme doberať a budeme na seba dobrí. Vydržalo nám to dovtedy, keď sme vytiahli kuchynský nôž a šermovali ním po cibuli. Ale v to ráno som ju nebudil, predsa len, mala toho veľa počas týždňa. Prikryl som ju, ona sa šteklivo usmiala a ja som šiel do kuchyne. Vytiahol som si lipový med od včelára, čo býval za tou križovatkou a natrel si ho na vianočku. Pomrvil som si čokoládu, čo sme získali darom od cukrára a mliekom som si to zalial. Tuším sa tomu kedysi hovorilo, že výroba kakaa. Nebolo zlé do toho dať aj zopár toho medu. Pamätám si, že som mal kdesi ukrytý slivkový a čerešňový med.

Z vedľajšej komôrky som vytiahol Thymus, teda materinú dúšku a nasypal ho do hrnčeka. Zalial to horúcou vodou a čítal noviny. Inak ta komôrka bola nádherná. Mali sme tam schované bylinky.

Bol tam harmanček, čo je dobrý na zápaly. Taktiež púpavový koreň, čo pomáha žlčníku. Mali sme tam sladké drievko, ktoré je dobré po jedle piť. Boli tam nejaké medovky a ľubovník, vrbová kôra na krvný tlak a mnoho iných dobrôt. V ďalšej komôrke sa sušili bylinky, čo sme si natrhali a v tej ďalšej sa sušili huby.

Bolo toho na ňu veľa v posledných dňoch, preto som jej spravil tú materinú dúšku. A v noci som cítil jej priedušky, preto som skúsil, či jej to pomôže. Pomyslel som si, že možno aj.

Vzal som si na seba gombíkový kontuš a kontušovku dakde do vrecka. Otvoril som vráta a kráčal po drevenom moste.

„Zasa na prechádzku?“ Opýtal sa ma starý vodník.

„Veď sa pridaj.“ Povedal som mu a on vyskočil na most.

„Čo nové v archíve?“ Zvedavo sa ma pýtal.

„Ale ani nič, máme v poslednom čase nejaké listiny odstraňovať od plesní a tak. Čo nové vo vodnom svete?“ Pousmial som sa naň a dal mu fľašku kontušovky do ruky.

Nalila si do gágora, vôkol nás letel nejaký krkavec a krákal.

„Deti sa učia, ale nevedia pochopiť ten Archimedov zákon, veď vodníci nemajú vaňu.“ A tak sme sa smiali z fyziky a ja neviem ešte z čoho.

Ja som sa podopieral nejakou palicou a zdravil sa s pocestnými okolo. Prišli sme na križovatku a tam chodievali koče. Vkuse niekto, ani na druhú stranu sa nedalo prekročiť.

„Počuj, čarodejník, prečo sú ľudia takí samoľúbi?“ Opýtal sa ma vodník, keď sme sa dostali hlbšie do lesa.

„To ti neviem, ale je fakt, že ma rozčuľujú. Zopár som takých vo svojom živote poznal.“ Hovoril som mu.

„Aj tvoja čarodejnica...?“ Opýtal sa.

„Kdeže, ona je asi jedna z najkrajších ľudí, čo som v živote stretol.“ Riekol som.

„Teba niečo trápi?“ Opýtal sa ma vodník, keď do seba prskal vodu pri najbližšom potoku.

„Ani nie, len mi takí ľudia spôsobujú problémy. Minule sme mali v archíve nejakú študentku. Nič nerobila len plakala ako sa má ťažko. Nikto si s ňou nevedel vedieť rady. Nerobila, čo má. Večne trúchlila, plakala, stukala, stonala. A keď sme jej chceli pomôcť, začala sa dušovať, že jej už nikto nemôže pomôcť.“ Povedal som mu.

Ja vám neviem prečo, vodník začal smrkať a tak hlasno kliať, že sa rozvírila hladina mrakov.

„Počkaj, nepoužíva frázy, že jej už nikto nemôže pomôcť, že je toho na ňu veľa, že nikto nemá také problémy ako ona, a tak podobne?“ Zasmial sa vodník.

„Nebodaj ju poznáš.“ Vybehlo zo mňa.

„Túto gráciu nie. Ale zopár takých ľudí som už v živote stretol. Oni si myslia, že sú niečo viac.“ Začal vodník a ja som mu skočil do gamby.

„Ale veď takí ľudia sa obvykle chovajú tak, že sa ti vysmievajú do očú a vlastne zo známych vecí robia nejaké pompézne obrazy?“ Spýtal som sa.

„Drahý chlapčisko! A nie je toto výsmech voči tebe?“ Opýtal sa ma.

„Oni sa nevysmievajú, len sa hrajú na trpiteľov, mučeníkov a plačú nad sebou.“ Hovoril som so záduchom v ústach.

„Ale veď to je tiež v istom kontexte výsmech. Taký človek sa ti vlastne vysmieva, že ty nezvládneš ani to, čo zvládne on. Pretože nech je ako je, tie problémy sa nejako vyriešia. Vieš sám dobre, že prostredníctvom problémov sme silnejší. Ale oni nechcú riešiť problémy. Oni podvedome očakávajú, že ty si taký dobrák, tak si vezmeš ich problémy pod svoju zodpovednosť a urobíš to za nich. Inými slovami sa ti vysmievajú.“ Povedal vodník.

„Inými slovami ti hovoria, že mne sa nechce toto riešiť a ty si taký hlúpy, naivný imbecil, že to spravíš za mňa, ale ja sa pod to podpíšem.“ Riekol som.

„I na tom bude kus pravdy. Oni na jednej strane sa tvária ako majstri sveta, čo všetko zvládnu. Ale očakávajú, že im budeš pomáhať.“ Povedal mi vodník.

„No ale prečo to nepovedia rovno. Niečo v zmysle, počuj, nejako si neviem rady, nepomôžeš mi?“ Spýtal som sa.

„Pretože ak mám niekoho rád, som k nemu úprimný, tak ho aj prosím o pomoc. Sme zraniteľní týmto. Keď niekomu poviem, že si neviem rady a prosím si pomoc, to neznamená, že som hlúpy hlúb, čo to spraviť nevie. Ide o to, že tomu človeku dôverujem a zdôverím sa mu so svojím trápením. Tak by to malo fungovať.“ Hovoril mi vodník.

„Ale nefunguje. Pretože je ďaleko ľahšie a jednoduchšie hrať sa na niekoho tajomného, kto nechce prezradiť svoje tajomstvá. Taký človek to ani neprezradí, pretože je radšej, keď sa ľudia, ktorí ho majú radi, trápia nad jeho trápením.“ Zarecitoval som akoby z Proglasu.

„Ty si si ešte nevšimol, že taký človek očakáva od sveta, že sa z neho pototo? Uvedom si jednu vec, ľudia na tomto svete sú nesmierne sebeckí. A toto je neskutočná sebeckosť. Keď ten človek ti vlastne nepovie, čo mu je, ale sprosto zneužíva tvoju dobrotu a tým si zvyšuje sebavedomie.“ Povedal vodník.

Prešli sme kúsok obďaleč a našli gerbery. Vedel som, že niekto, kto momentálne pije materinú dúšku, ocení tie gerbery. A nie je ani zďaleka sebecká.

Pendrekové jahody

Obaja mali radi knihy a radi si spolu varili. Sobotné večery im dvom patrili, to vystrájali v kuchyni. Tento príbeh je veselý, lebo ona mala v sebe mnoho humoru. A keďže by som chcel čosi také prežiť aj ja, budem to hamižné prasa a začnem to písať ich formou. Pokojne ma biľagujte, hádžte po mne rebríky a lámte a mne dáždniky. Ale to je jediné, čo sa s tým dá robiť.

Postavili sme si krásny dom, tam kdesi v horách. Podobne ako z knihy, ktorú sme obaja milovali, aj my sme mali koláče a kávu každú nedeľu. Ten dom bol krásny, čertvie ako sme naň získali mešec, ale mali sme ho radi. Mali sme obrovskú kuchyňu, kde sme si robili naschvály. Potom tam v obývačke bol na gauči spacák. Návšteve sme vždy hovorili, že to je pre škriatkov.

Pravda bola však ďaleko iná. Krutá realita tohto príbehu sa skrýva v tom, že ak niekto (kto kradol snežienky) bol zlý, mal za trest spať na gauči. Tam, kdesi v podzemí bola obrovská knižnica, kde sa predo mnou schovávala, keď som ju chcel zlostiť.

Bol večer a ja som sekal dobrotu. Jedli sme buchty, pili čaj a počúvali ako kvapky odstráňujú prach z našej strechy. Hore, skoro až pri komíne sme mali kúticu, kde sme chodili piť čaj.

„Včera som bol v meste a videl som niečo, tak som si na to spomenul.“ Hovoril som prejavom ako rytier Roland.

„Čo to bolo to niečo?“ Opýtala sa ma.

„To nemôžem povedať, lebo inak budem spať na gauči.“ Odvetil som po tichu.

„Iste si tam videl nejakú matriošku, že drahý?“ Otočila na mňa svoje oči a ja som jej nemohol klamať.

Z môjho slovníku vyšlo slovo striga a potom som mal povedať ešte aj pravý význam toho slova, čo začína na b, ale k tomu ma nedonútila.

„Treaz som sa urazila.“ Rozosmiala sa a ja som na ňu hodil svoje psie oči.

„To na mňa neplatí.“ Povedala a smiala sa ďalej.

Ale zasnívali sme sa do čítania rozprávky a pomaličky mi zaspala na pleci. Voňala broskyňou a jej vlasy ma šteklili. Povedal som si, že budem pokračovať v čítaní a ona mala zatvorené oči a hovorila, čítaj.

Keď som už prestal čítať, ona zaspala, ja som si povzdychol. „Tak spánok máme vyriešený. A dopadlo to celkom dobre. Ešteže na tu strigu zabudla a ja nemusím spať na gauči. Príjemne jej voňajú vlasy.“ Zvolal som.

A podobne ako Tom Sawyer, aj ja som si začal uvedomovať akú chybu som spravil. Pokiaľ ste nečítali Marka Twaina, tak vám to napíšem. Inak čítal som Marka Twaina cestou z Prahy na Slovensko. Akurát v Olomouci nejaká pani vyvreskovala, že prečo ten vlak nejde do Prostějova a v Ostrave začala utekať k rušňovodičovi. Predpokladám, že ho chcela znásilniť a ešte mu aj nechať číslo, aby si to mohli zopakovať. (U mňa sa jej to nedarilo.)

Ale tam bola časť, keď Tom pobozkal dievča a povedal jej, že je lepšia ako jej kamarátka. Keď som ju pobozkal ja, povedal som jej, že je dobrá. Neporovnával som ju s nikým.

Ale akonáhle som spomenul to čarovné stvorenie, ihneď ožila a povedala. „To čo malo byť? Nejaké myšlienkové pochody, ktoré mi mali zostať skryté? Ale celkom to sedí, už som na to aj zabudla. Ty také neviniatko s čertami v očiach!“ Smiala sa.

A tak som vedel, že spacák neostal teto večer prázdny.

Ráno som sa však v tom spacáku nenašiel sám, povedala mi, že radšej prišla sem, lebo by som ju v noci strašil.

A tak som sa zobral ráno do archívu, kde som celý deň kompiloval jadro linuxu podľa videa z youtube. Klasický pracovný deň. Debian fungoval, Fedora nie. Na obed bolo 12 knedlíkov, po práci pivo s Bélom a potom cesta domov. To bola teda cesta snov. Najprv v autobuse sa nepáčilo dvom pánom, že nejaká dáma najprv pobozkala jedného a potom druhého. Potom som prišiel do dajakého obchodu. No, Ježiš, Bože, Kriste. Prídem, že si vyberiem chleba, ale tam len šumava, čo voňala ako moje ponožky. (lejeme ocot do práčky, poznámka autora.) Rohlíky gumové a žemle, ktoré skončili v košíku. A keď som si šiel vybrať nejakú pašteku, však čo iné, voľajakí Romeo a Julia 21. storočia viedli filozofickú dišputu krikom ako vrešťani, že čo je zdravšie. Vraj je zdravšia kačacia nátierka alebo husacia. Do toho výjde nejaký starší pán a povie im, že „Máš to jedno, však aj tak len 2 potkany pcháš do tlamy!“

A tak som prišiel domov a rozprávam jej to a ona dostávala záchvat smiechu. Vytiahla z chladničky jahody a ponúkla ma. Ja som vytiahol pendreky a tak sme spoznávali chuť pendrekových jahôd.

Hubové stehná

Pili sme čaj, opierala sa mi o plece a šteklila ma po bruchu. Ktovie nad čím rozmýšľala, po chvíli však povedala, „Čo si budeme dnes čítať?“ A ja som sa usmial na jej nevinné oči, v ktorých hrali čerti a vytiahol som Marqueza a čítal sme si poviedku o manželoch, čo chodia do kina. (Teda tá poviedka je o niečom inom, ale manželia chodia do kina.)

„Aj my budeme chodievať do kina?“ Opýtala sa ma a ja som si pomyslel, že keď zhasne tma a ja ju môžem chytať pod sukňu verejne a ona sa nemôže brániť, tak to nie je až tak hnusná, bakaná predstava. Po pravde, pre ňu by žiadne bránenie nebolo. Vie, že milujem, keď ma šteklí po kolenách a s obľubou to robila aj v MHD alebo ja neviem kde.

Vonku pršalo, my sme si čítali Marqueza a hľadali sme na mape Prahy dáždnikáreň. Pochopiteľne v mysli.

„Zajtra treba skoro vstávať. Idem do Brna.“ Povedala mi a ja som si spomenul na to ako som tam bol s Vladom.

Vlado je môj kamarát z detstva, ku ktorému chodím piť kanadskú whisky a spolu filozofujeme nad Remarqom.

„Ja idem ráno čakať Vlada na stanicu.“ Hutoril som potichu a pichal fúzami.

„Tak nieže sa opijete ako dobytok. Budeš dobrý a spravíš všetko, čo mi na očiach uvidíš, rozumieš ty lotor, paskuda, pandrava, ty záhuba moja!“ A čím hlbšie slovo našla, tým sa viac smiala.

„A vieš, že som raz bol s Vladom v Brne? Raz sme kráčali a prišiel k nám nejaký boľševik a že či s ním nevstúpime do cirkvi Jozefa Stalina. Dal nám nejaký leták a Vlado po česky poďakoval. Potom si nadával, že je Slovák jak repa a rozpráva česky. To som nevydržal ja..“

„A povedal si mu, že prečo repa, či len na Slovensku rastie repa?“ Skočila mi do reči.

„Ako vieš? Som ti to už hovoril?“ Opýtal som sa jej.

„Nie, ale poznám ťa ty naničhodník!“ Povedala s hĺbkou srdca v duši.

Objala ma a šli sme do posteli, obalený voňavým čajom a škoricovými úsmevmi.

Ráno ma pošteklila jej ruka a vôňa mäty. Krájala uhorky a ja som hodil korenisté párky do vody. Sem-tam som ju pohladkal po chrbte a pozreli sme ako vonku prší. Mal som strapaté vlasy, bielu košeľu a chuť na huby.

„Zajtra si spravíme hubovú praženicu?“ Opýtal som sa, keď sme jedli korenisté párky, uhorkovo-cibuľový šalát a pili mätový čaj.

„Veď vieš, že v sobotu mám na to aj chuť. Ešte prinesieme zo špajze lipový med a syrové korbáče, čo si uplietol, keď som Ti sedela na kolenách a rozprávala ti, čo sa mi v práci udialo.“ Hovorila a ja som v jej očiach videl svoje šibalské vlasy.

Obliekli sme si kontuše a zavreli kapuru. Chytila ma za ruku a kráčali sme k autobusu. „Pôjdeme aj teraz niekedy na huby?“ Opýtala sa ma.

„Jasné, že pôjdeme. Zasa strávime celý deň v lese a ty budeš mať škuty v dvoch copoch.“ Usmiala sa na mňa, keď som dokončil svoj prejav cudnosti.

„A čo mi zasa vystrojíš?“ Pousmiala sa, keď utekala na vlak a ja som čakal spomínaného kamaráta z detstva.

A priniesol mi lokše, kačaciu masť a Dobšinského ľudové rozprávky. Doobeda s manželkou spal a ja som nešiel do práce. Ja som sa venoval jabloni, lebo jej bolo smutno. Potom som porúbal drevo, aby som mal čo hádzať do pece, keď čiernotričková hľadačka pečie perníky. Najlepšie je, keď má ruky od cesta a zadžabaná je a ja ju začnem štekliť po krku a pichať fúzami.

A ako som tam rezal to drevo, prišiel za mnou Vlado.

„Neuveríš, čo sa mi snívalo.“ Začal.

„To nie je podstatné, ale už si našiel chybu v sebe a poslal si životopis do OVB?“

„Týmto ma vždy dostaneš.“ A ja som sa potešil.

„Čože nie ste spolu?“ Riekol som rečnícky obraz.

„Drahá ešte spí a ešte dlho bude. Čo tak ísť na jedno?“ Spýtal sa ma.

„Tož, nedbám.“ Povedal som po poslednom dreve.

Inak som šmaril drevo do kôlne a pošol dakdzej ku skrini a vzal nevyžehlené čierne tričko a natiahol na seba hózentrógle.

A tak sme šli na autobus.

„Čo Košice? Ešte tam vonia fontána a spieva?“ Opýtal som sa.

„Vieš, čo sa tam minule stalo? Nejaká žena si vymyslela, že chce, aby ju chlap požiadal o ruku tam. Normálne na fontáne. Surovo pred všetkými. Vysvetli mi, čo to je?“ Povedal mi.

A ja som vedel, že by bolo dobré začať šenkom, kde majú 21 pivo.

Po krčme sme vyšli po Smíchove a ako tak ideme, bavíme sa veselo o detstve a tom inom a ako obaja neznášame cirkev.

„Ľudia si nevedia vážiť jednoduché maličkosti, drobnosti. Proste ten pocit, že prídem domov a ženu tľapnem po zadku. Alebo, že pôjdeme na píšťalkový koncert. A tak. Mnoho ľudí čaká na to, kedy niekto príde a vytiahne ich z toho odporného pekla, ktorému hovoria život.“ Zavelil Vlado a ja som na to nadviazal.

Po prechádzke cez Železničný most som mu vysvetlil, že sa narodilo aj Flekovský a tam sme rozoberali ťažké aspekty objektového programovania.

Nepočítal som koľko piva sme vypili, ale považovali sme za vhodné ukázať sa svojim dámam. A tak sme nastúpili do autobusu a obaja jedli pendreky. Niežeby to malo nejaké brzdiace účinky alkoholu, ale aspoň dobre voňali.

„Počuj, budú sa naše manželky kamarátiť? Predsa šli sme preč a oni tam sú defakto samé. Alebo budú. Povedal som po chvíli a on súhlasil.

Cestou sme navštívili ešte prírodné krčmy a šli domov. Otvoril som opatrne vráta a Vlado sťaby citoval Rysavú jalovicu, hovoril, „A však to nie je môj dom. Máte muža doma?“ A obe v zásterách a starostlivých očiach nad nami lomili ruky a hromžili.

Skamarátili sa veľmi rýchlo. Stiahnutá fľaška vína, uvarené jedlo, boli to tuším nejaké kuracie stehna s hubami, a poohováraní my dvaja. Čo viac ich mohlo zblížiť?

Ľahli sme si ku Karlovej Ceste na sever a povedala mi. „Vieš, že ja ťa mám aj tak rada. A najviac na tebe milujem tie strapaté vlasy a pokrčené tričká?“ A zaspala mi na pleci. Vedel som, že ráno ma čaká lipový med a vôňa jej vlasov.