Egohoniči

Práve som si spomenul na RUR. Na tie slová, kde sa píše, že ľudia sa prestávajú rodiť. Musím sa priznať, že poslednú dobu sa vytráca z niektorých ľudí človečenskosť. Reči typu, že doba je krutá a zlá a každý je sviňa mi prídu hrozne alibistické. A to je to, čo ma vyslovene vytáča. Už nežijeme v dobe egocentrikov, ale v dobe sebeckých egohoničov. Je kruté a bolí ma to ako človeka, keď vidím na ľuďoch ako ich vlastné ego ovláda hodnoty, ktoré ani sami nezískali.

Harry Morgan ma naučil, že všetko, čo človek v živote má, sú jeho hodnoty. A keď podľa nich nežije, tak nič nemá. Čo sú to vlastne tie hodnoty? Iba akási sonda do hĺbky osobnosti človeka? Podľa môjho názoru, vďaka hodnotám dokážeme vo svete fungovať. Keď to vyjadrím matematicky, mám pocit, že hodnoty sú akási základná jednotka človečenskosti.

Na rozdiel od matematiky, prioritu hodnôt si určuje každý sám a podľa nich si žije. A vrátim sa k môjmu milovanému Harrymu Morganovi. Kalkulujem, že človek nežijúc podľa vlastných hodnôt, ten je odsudený k zániku. Existuje obrovské množstvo ľudí, čo sa bojí smrti, samoty a všeličoho takého. Neuvedomujú si, že žiť bez svojich hodnôt, to je jedna z najhorších okrádaní samého seba. Alebo inými slovami, žiť bez lásky k sebe, to z nás dobre sprevádza k zániku.

Ostanem pri tom slovnom spojení okrádanie samého seba. Príde mi na um otázka, čo robí človeka človekom? Iste, sú to tie hodnoty, ktoré rozvíja. Jedna z najdôležitejších hodnôt, ktorú som získal, je láska. Láska k človeku, láska k sebe. Pokiaľ sa mám naozaj rád, nemôžem pripustiť, aby som sa okrádal. Hádam tu netreba vysvetľovať, že mať sa rád a túžiť po obdive, sú dve rozdielne veci.

Je hrozne ťažké mať rád samého seba? Keď som si uvedomil, že mám rád samého seba, spoznal som lásku. Iste, môžu nastať jedovaté jazyky a obviňovať ma z narcizmu. Lež narcizmus nie je o láske. Narcis je človek, čo kradne lásku. Nielen sebe, ale aj svojmu okoliu. On je taký hladný a nenaplnený láskou, že neustále potrebuje pozornosť. Prirovnal by som ho k Sizyfovi a jeho kameni.

Láska je slovo, ktoré má toľko významov. Príde mi hrozne smutné, keď sa podaktoré individuá okrádajú o lásku len kvôli vlastnému egu. Žijeme vo svete, kde sa ľudia radšej hrajú na ubolených, skúsených. Takí, čo už toho veľa zažili a chcú radiť okoliu. Akože „áno, takto to naozaj je. Svet je krutý.“ Milostivý Bože, musíš sa na tých ľudí pozerať veľmi smutnými očami. Ich vlastné ego ich okráda tým, aby boli alternatívni a zaujímaví.

Napíšem vám jeden príbeh.

Jedného dňa som spoznal chlapca, ktorý sa zamiloval do dievčaťa a nedopadlo to dobre. To je už jedno, čo tam bolo. Prišiel za ním egohonič a začal mu hovoriť o tom, že ženy sa dajú uloviť a musí sa snažiť, aby mu ju nikto iný neulovil. Vraj vedľa každej atraktívnej ženy sa točia chlapi. Ten chlapec mu uveril a stratil dosť veľkú časť života, kým si neuvedomil, čo je v živote dôležité. A to je jeden z tých šťastnejších. Sú aj takí, ktorých mainstream strhne a tiež sa chcú egohoničsky správať.

Vďaka Bohu, rodičom, sestre, všetkým svojim priateľom, prvým láskam a vlastnej osobnosti, že som počas života nemusel riešiť takéto hovadiny. Kedy už ľudia pochopia, že najkrajšie na akomkoľvek vzťahu je spoznávanie, získavanie si dôvery a hlavne pocit, že keď tomu človeku poviem čokoľvek, bude stáť za mnou.

Svet vôbec nie je zlý a krutý. Dobre, sú veci na svete, ktoré sú kruté. Ale nie to, čo robia egohoniči zo sveta. Najkrajšie vlastnosti na ľudoch sú tie, že sa dokážu mať radi, smiať sa, dôverovať si a navzájom si nosiť tajomstvá. Ľudskú dôveru by som prirovnal k truhlici, pretože zdôveriť sa a pochopiť je jeden z najkrajších rozprávkových pokladov, ktoré vo svojom živote môžeme získať.

Smutné je, že ľudia občas potrebujú pozornosť a prejavujú to dosť úbohým, trápnym a tupým spôsobom. Určite ste čítali miliardu kníh, videli strašne veľa seriálov a filmov na niečo také. Je tam pár, čo je spolu roky a po nejakých rokoch zrazu ten chlap sa spustí s najlepšou kamarátkou svojej drahej. Samozrejme, že literárna hodnota (ak tam vôbec nejaká je) je na úrovní doby eneolitu. Ani nie preto, že by to nebolo možné. Problém tu vidím iný, nejde to do hĺbky. A hlavne, ono tá, ehm, scéna skončí a herci idú domov a vôbec neriešia, čo tam bolo, len za to zhrabnú peniaze.

Čo je však najsmutnejšie na tom? Ani nie ten príbeh, hoci tie sú väčšinou spracované takým spôsobom, asi ako nedovarené mäso. Najsmutnejšie na tom je to, že veľa ľudí sa v tom nájde bez ohľadu na to, že by v tom našli vlastnú skúsenosť. Oni milujú pozerať sa na to a tak hrdo na to povedať (akoby to už 3000 krát zažili za rok): „Och, to je pravda. ŽIVOT JE SVIŇA.“

To si vôbec neuvedomujete, že vám kvôli vlastnej obmedzenosti uniká vlastný svet? Pre všetkých živých bohov na tomto svete! Keby sa tak podaktorí ľudia prestali pozerať iba do seba! Viete, aký nádherný svet by vás čakal tam vonku?

Ja nie som slniečkový človek, ktorý všetko vidí ružovo. Samozrejme, človek si prechádza všeličím možným. Isteže sklamania a bolesti patria k životu a občas treba dosť dlhý čas, aby to človek prekonal. Len to nerobte spôsobom, že chcete svojou bolesťou a sebaľútosťou niekoho zaujať!

Ja si myslím, že každá doba má akýsi živočišný druh, ktorý sa premnožuje a potom naň začne lov. V tejto dobe sú to masochisti a egohoniči. Prosím, neskáčte do tejto skupiny! Časom budete mať dosť rokov a pochopíte, že okrem vlastného ega a nenávisti k všetkému, nemáte nič a budete na tom veľmi zle.

PS: Keď stretnete nejakého egohoniča a bude vám plakať, podporujte ho v tom a prikladajte do ohňa! Nie ste ochotní ani povinní kŕmiť jeho ego.