Budar (wc) u linuxu

Budar u linuxu

No ľudze, buli sce zaš plane jak šviňe? Čujce me?

Znace co to je WC? Ta WC je bars smačna vec!

WC je príkaz u Linuxu, co daco robi?

Kedz znace po anglicki, domišlice sebe, že u linuxu ľudze neidu na budar. WC je daco lepši vof totim pripadze.

WC abo word count je prikaz na robenie dobrich veci.

No, už sce mudrejši, ne?

Perši krok- otvorime terminal. Znace jak, ne?

a co dalej? Kedz sce už dnu, dajce še do roota, taže su. Akože svič juser!

Dalo bi še to i bez super juzra (volajme ho Godzilla), ale pozor na práva. Bo, kedz napišece
wc /root/jakejajaja.sh

ta možece isc do rici vecka.


taže, kedz už sce root, zapisujce!

wc /var/log/auth.log

daco vam vijdze, ne? a to daco su čisla.

Napriklad tu

Obrazok perši- wc /var/log/auth.log

Vidzice, co mi dalo? Tri čisla: 134, druhý 1535 a treci 12648

teda

jak vidzice na obrazku.

134 1535 12648 /var/log/auth.log

Perše čislo je počet riadkov. Druhe čislo je počet slov a to tretie čislo je počet bytov. (Teda, vof totim kontexte, že počet znakov ukončujúcich riadok.)

Idzeme dalej.

obrazok čislo 2- moja diplomova praca, ta ci pana beka

Vidzice? tam veľo čisla.













A ešči vam dam treci obrazok

a teľo neška o prikaze wc! Vecej ešči tu! Na domacu ulohu skusce sebe poskušac

wc-l
wc-c
wc-m
wc-L
wc-w

http://unixhelp.ed.ac.uk/CGI/man-cgi?wc

O egohoničoch

Radím vám! Ako na rozhovor s egohoničmi.

Ja: Počuj, strašne pekne voniaš.
Egohonič(ka): Ale čosi, to si určite dačo pil. Jak si na to prišiel?
Ja: Aha, tak, keď som si vyfúkal nos, musím povedať nasledujúce. Smrdíš ako klietka hyeny. Vráť sa tam!

A poprosím o fotky ksichtu

O blogu SME, blogeroch a tom inom

Myslím, že som začal písať neuveriteľné množstvo začatých blogov ako je tento. Už sa to snažím napísať dobré dva mesiace. Koľkokrát som si chcel skoncipovať myšlienky, podeliť sa s vami o sebe a o svojom blogovaní. Napísať niečo o tom ako som vnímal blog sme, koľko energie ste mi dali a mnoho nezodpovedaných otázok. Pokúsim sa teda napísať zopár riadkov o tom všetkom.

Mal som 19 rokov a šiel akurát Vyšší princíp. Mal som asi týždeň pred maturitou a pozeral sa von oblokom. No a tuším niekedy vtedy som napísal svoj prvý blog. Úprimne sa vám priznám, že to bola taká strašná čvarga. Chcel som rýchlo niečo napísať a napísať taký bakaný blog. Myslím si, že každý bloger prepadne do prvotnej grafomanie. Našťastie som sa snažil dostať k myšlienke, nechať plynúť veci a vyvíjať sa v tom, čo ma baví.

V celom svojom živote okrem vlastnej rodiny mám dvoch kamarátov, ktorí so mnou boli od samotného počiatku vývoja. Od malých chlapcov, kedy sme si kopali loptu pred blokom s rozbitými kolenami, cez prvé lásky, pracovné skúsenosti až defakto do tejto chvíle. Všetci traja sme už dospelí a pracujeme na tom, aby z nás boli lepší ľudia. Párkrát sme sa na pive smiali, že podaktorí ľudia neprežijú sami so sebou to, čo sme prežili my traja. Veru, aj ja sa smejem. Traja kamaráti.

Podobne je to aj s vami, s blogermi. Čítali ste ma okedy som tam prišiel. Tiež sme sa spoločne vyvíjali. Cez písmenka, vzájomné diskusie, osobné stretnutia, ba až dôverné priateľstvá. Pamätám si, ako som šiel na svoje prvé blogerské stretnutie. Tuším to bolo v Prahe a spoznal sa s niektorými ľuďmi, s ktorými sa vlastne doteraz stretávam.

V každej internetovej komunite (vrátane blogu, somvprahe.sk a čo ja viem čoho) je fascinujúce ako sa ľudia medzi sebou vyvíjajú. Ono, cez písmenka je to také všelijaké, každý si vezmeme to svoje. Potom sa spoznáme a necháme medzi sebou tu krásnu formu spoznávania sa. O to je to ľahšie a krajšie, keď potom vidíme do tých písmenok.

Nemusím písať, že podobne to bolo aj s vami, s blogermi. Čo ma na blogu SME najviac fascinovalo a obohacovalo? Ten pocit, že všetci máme to svoje a navzájom sa obohacujeme. V diskusiách sme sa častokrát stretávali akoby na káve a viedli pekné debaty. Niečo, čo nás rozvíjalo. (O trolloch, stalkeroch a ľudí s duševnými poruchami nebudem písať.)

To je asi, ako keď sa stretnú linuxoví administrátori a navzájom sa obohacujú o tom, čo robia. O tom, ako si nastavujú aliasy, píšu skripty, aké software používajú. Nakoniec sa všetci zhodnú, čo povedalo jedno chlapčisko minule na pive. „Ale veď Microsoft support beží na linux serveri a má len jednu funkciu: forward to /dev/null/.

Podobne to bolo s vami, každý sme iní. Bavili sme sa o všeličom, od knižiek cez to, ako sa skákalo v Turíne na futbal a nakoniec sme si povedali, že sme radi. Radi za to, že nás ta komunita blogerov nádherne spojila.

Bolo skvelé vás spoznávať a tých, ktorých som nepoznal, bude mi veľkým potešením tento hriech napraviť.

Čo tak trošku o sebe? Pracujem v Národnom archíve v Prahe. Kto by povedal, že z chlapca, čo ukladal knižky sa stane linuxový administrátor a budem pri tom ako sa stavia digitálny archív. Píšem na iný blog.

Tuším, že je dôležité na záver sa vám zdôveriť s jednou drobnosťou. Keď som prestal blogovať, niečo ma hrozne potešilo. Keď mi Robo povedal, aby som mu občas na sieťovku napísal. To bola pre mňa asi jedna z najkrajších poklon pre bloggera, aká sa mi dostala.

Čo vy? Prezraďte niečo o sebe.

Divoká erotika a la Otčim O Otcov na úrade práce

Dnes som si spomenul na veľkú erotiku, ktorá sa počas môjho života udiala. Už dopredu, najmä ženy (ktoré nestalkujú a nevyplakávajú o tom, ako im ich domáce bulo nerobí večeru) upozorňujem, že toto bude veľká erotika. Verte mi, že budete mať čo robiť, aby ste sa mi nevrhali do náručia. Ibaže, ja chlapec, neskúsený, romantický, nežný a naivný vám v tom zabránim. I preto, prezradím vám svoju erotiku. Môj zážitok s úradom práce má hlboké myšlienky. Inak, bohovský námet na erotický film. (Scenár upraví Otčim O. Otcov.)

Kedysi dávno a nebolo to až tak dávno, doprial som si to potešenie študovať na vysokej škole. Ibaže bakalárske štúdium som dokončil a prišiel najkrajší čas života. Čas úradu práce. Šiel som najprv na totu chmáru, kde sa treba odhlásiť od prídavkov a potom, že skočím na úrad práce. I reku som sa galantne oholil a natrel voňavkou značky Černá kočka a vyrazil som.

Cestou na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, každý voňal ako ja. Podaktorí jedinci pili vodu po holení značky Černá kočka, Pitralon, Diplomat alebo voľajakú inú baštu a zajedali to slastnou cibuľou. Ja neviem prečo, ale ich telesný pach to všetko prebil.

Zastavil som sa pred dvere jednej kancelárie a zaklopal som. Veľmi nežne, akoby som ženu hladil po pokožke. Z opačnej strany dvere sa na mňa vyrútil obrovský rev akoby samotný lev z klietky v Zoo vyšiel. „MOMENT!“ zneli tie povzbudivé slová plné útechy.

Tak som čakal, cmúľal si prst v ústach a myslel na čosi pekné. O necelú štvrťhodinu sa dvere vyvalili, akoby z nich Godzilla vyšla. Usmial som sa na tú pani a ona pozerala na mňa takým pohľadom, že som skoro dačo zo seba vyšľahol.

„Čo tu chcete?“ riekla veľmi nežne, hlas mala dosť prefajčený a jej reč bola obdarená neuveriteľnou miestnosťou. Až pohár vody na stole sa rozbil.

„Dobrý deň vám prajem. Ja som prišiel, pretože som ukončil vysokoškolské štúdium.“ zvestoval som ticho a sledoval tú pani. Unavená životom a vôňou jaternice.

„No a čo ako má byť?“ ryčala ani tur pri tom, keď sa núka dopriať si to potešenie odísť na pašu a prežúvať zopár kúskov tvári. Vlastne trávy.

„Predsa, mamka ma za vami poslala. Bolo by vhodné s vami sa dohodnúť na totej chmáre ohľadom rodinných prídavkov. Bolo to pre nás potešenie. Bez nich by sme museli doma jesť myši a maliny z lesa.“ povedal som jej a hodil jej žmurkanicu do oka.

Ona div nevzala sekáč na mäso a nespravila zo mňa Sama Hawkinsa.

„Jáj, dobre. A tak tu podpíš papier.“ vždy som miloval ženy, ktoré mi začali tykať len tak.

Podpísal som papier, aby štát neprispieval na našu domácnosť. Rozhodol som sa to urobiť za neho.

„Smiem sa vás ešte spýtať jednu otázku?“ odvetil som jej.

„No, tak čo?“ zatvárila sa tajomne. Vždy som sa rád cítil v kolektíve, kde sa mi každý snažil pomôcť.

„Ako je to s úradom práce? Ja som si dal prihlášku na ďalšiu školu, na magisterské štúdium, ale neviem, či mi doprajú u nich študovať.“ povedal som jej.

Ona žula žuvačku ako nejaká krava v maštali. „Príjmu ťa. Nikde nechoď.“ hovorila a skoro tresla dvere, lež moja ruka zasiahla.

„A keby ma neprijali?“ spýtal som sa.

„No, tak to nevadí. Študentom si dokonca augusta.“ povedala mi tieto nesmrteľné slová.

„Ok, čau.“ povedal som jej a ona mala nejaké monológové prejavy zlosti, že som hovädo a odľud, ohyzd a pačmaga a mal by som sa pozhovárať s ročičmi o vykaní.

I prišiel som domov a povedal našim, či im mám vykať. Pozerali na mňa ako decko na rozbitú vázu.

Poznáte túto pesničku? „Táto veta, pravdivá je, život skrýva rôzne taje.“

A bola to pravda. Na vysokú školu ma neprijali. Dôvod bol prozaický, vraj som si nepozrel podmienky prijatia na štúdium a som pre nich veľmi nevyhovujúci, lebo nemám triedny základ. I to bol jeden z dôvodov prečo som sa opäť o tri mesiace hlásil do Lóže Fáfnirovej.

Opäť som zaklopal, opäť prišla pani, čo ma naučila Frigidítu pre pokročilých.

„Čo chcete?“ riekla mi a ja som jej povedal svoj príbeh.

„Ale to si tu mal v júni prísť, ty loptoš!“ riekla do mňa.

Naplnený blahom som ju skoro opľul od radosti a prišiel teda na úrad práce. Tam už bola celkom príťažlivá žena, ale prestal som sa na ňu pozerať, keď otvorila gambu.

„Kde ste boli celý čas?“ spýtala sa ma.

„No, v Kambodži som bol. Kosiť lekvár.“ povedal som.

„Bolo to DPP alebo HPP?“ riekla a mne spadla sánka.

„No, podpíšte tu všetky veci a my sa rozhodneme, či vás na úrad práce prijímeme. Musíte doniesť potvrdenie o absolvovaní štúdia.“ bučala.

„No a diplom vám nestačí?“ spýtal som sa.

„Čo ste na práškoch? To nie je potvrdenie o štúdiu. Ešte niekde môžete študovať. Tajne.“ úroveň debility sa jej teda dvíhala krásne.

Na Úrad práce som sa ani nedostal. Pokiaľ ma mali prijať, už mi otvorila cestu života Panta Rhei.

Po 8 mesiacoch práce v kníhkupectve som sa rozhodol, že magisterské štúdium budem absolvovať v Prahe.

Pošiel som opäť do Lóže Fáfnirovej.

„Dobrý deň prajem.“ blaženým úsmevom som zvestoval.

„Dobrý.“ kríkla akoby som ju vyrušil od klikania v Solitaire.

„Ja mám taký príbeh. Rád by som šiel študovať do Prahy a okrem toho si tam chcem aj nájsť prácu.“ povedal som jej.

„Dobre.“ povedala a začalo to podozrivo dobre.

„Ja vám to poviem úplne na férovku. Viem, že mi prácu nenájdete a ani to od vás nežiadam. (To skôr vaše telo. Ehm. ) Len chcem, aby mi štát platil zdravotné poistenie, kým si nenájdem prácu.“ riekol som slová odvahy.

„Budete sa musieť hlásiť každé dva týždne.“ hovorila.

„A inak sa nedá?“ spýtal som sa.

„Ne.“ riekla.

„Pochopte, ale, keď budem ďaleko, tak nemôžem sa vám hlásiť.“ už som syčal.

„No tak tam nechoďte. Tu vám je zle? Nechcete ísť na nejaký kurz? Napríklad tu ponúkajú finančná stabilita pre život.“ hovorila mi.

„No, to by som musel nejaké peniaze mať, aby som šiel na taký kurz.“ rumázgal som.

A tak som tresol dvere a šiel preč.

Život prináša nečakané situácie. Ibaže táto ma stala okolo 150 eur, ktoré som musel zaplatiť poisťovni. Áno, pre vlastnú hlúposť.  

Idylka v práci

Ja: Serus

On s kávou v ruke, sotva chodí, tácka sa: Do pi**

Ja: Ta čo?

On: Ci bo**

Ja: Však dačo povedz!

On: Do pi**

Ja: Rušná noc, či čo?

On: Ani sa nepýtaj do p***

Ja: Ok.

On: A to som šiel spať o deviatej.