Dnes som si
spomenul na veľkú erotiku, ktorá sa počas môjho života udiala.
Už dopredu, najmä ženy (ktoré nestalkujú a nevyplakávajú o
tom, ako im ich domáce bulo nerobí večeru) upozorňujem, že toto
bude veľká erotika. Verte mi, že budete mať čo robiť, aby ste
sa mi nevrhali do náručia. Ibaže, ja chlapec, neskúsený,
romantický, nežný a naivný vám v tom zabránim. I preto,
prezradím vám svoju erotiku. Môj zážitok s úradom práce má
hlboké myšlienky. Inak, bohovský námet na erotický film. (Scenár
upraví Otčim O. Otcov.)
Kedysi dávno
a nebolo to až tak dávno, doprial som si to potešenie študovať
na vysokej škole. Ibaže bakalárske štúdium som dokončil a
prišiel najkrajší čas života. Čas úradu práce. Šiel som
najprv na totu chmáru, kde sa treba odhlásiť od prídavkov a
potom, že skočím na úrad práce. I reku som sa galantne oholil a
natrel voňavkou značky Černá kočka a vyrazil som.
Cestou na
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, každý voňal ako ja.
Podaktorí jedinci pili vodu po holení značky Černá kočka,
Pitralon, Diplomat alebo voľajakú inú baštu a zajedali to
slastnou cibuľou. Ja neviem prečo, ale ich telesný pach to všetko
prebil.
Zastavil som
sa pred dvere jednej kancelárie a zaklopal som. Veľmi nežne, akoby
som ženu hladil po pokožke. Z opačnej strany dvere sa na mňa
vyrútil obrovský rev akoby samotný lev z klietky v Zoo vyšiel.
„MOMENT!“ zneli tie povzbudivé slová plné útechy.
Tak som
čakal, cmúľal si prst v ústach a myslel na čosi pekné. O necelú
štvrťhodinu sa dvere vyvalili, akoby z nich Godzilla vyšla. Usmial
som sa na tú pani a ona pozerala na mňa takým pohľadom, že som
skoro dačo zo seba vyšľahol.
„Čo tu
chcete?“ riekla veľmi nežne, hlas mala dosť prefajčený a jej
reč bola obdarená neuveriteľnou miestnosťou. Až pohár vody na
stole sa rozbil.
„Dobrý
deň vám prajem. Ja som prišiel, pretože som ukončil
vysokoškolské štúdium.“ zvestoval som ticho a sledoval tú
pani. Unavená životom a vôňou jaternice.
„No a čo
ako má byť?“ ryčala ani tur pri tom, keď sa núka dopriať si
to potešenie odísť na pašu a prežúvať zopár kúskov tvári.
Vlastne trávy.
„Predsa,
mamka ma za vami poslala. Bolo by vhodné s vami sa dohodnúť na
totej chmáre ohľadom rodinných prídavkov. Bolo to pre nás
potešenie. Bez nich by sme museli doma jesť myši a maliny z lesa.“
povedal som jej a hodil jej žmurkanicu do oka.
Ona div
nevzala sekáč na mäso a nespravila zo mňa Sama Hawkinsa.
„Jáj,
dobre. A tak tu podpíš papier.“ vždy som miloval ženy, ktoré
mi začali tykať len tak.
Podpísal
som papier, aby štát neprispieval na našu domácnosť. Rozhodol
som sa to urobiť za neho.
„Smiem sa
vás ešte spýtať jednu otázku?“ odvetil som jej.
„No, tak
čo?“ zatvárila sa tajomne. Vždy som sa rád cítil v kolektíve,
kde sa mi každý snažil pomôcť.
„Ako je to
s úradom práce? Ja som si dal prihlášku na ďalšiu školu, na
magisterské štúdium, ale neviem, či mi doprajú u nich študovať.“
povedal som jej.
Ona žula
žuvačku ako nejaká krava v maštali. „Príjmu ťa. Nikde
nechoď.“ hovorila a skoro tresla dvere, lež moja ruka zasiahla.
„A keby ma
neprijali?“ spýtal som sa.
„No, tak
to nevadí. Študentom si dokonca augusta.“ povedala mi tieto
nesmrteľné slová.
„Ok, čau.“
povedal som jej a ona mala nejaké monológové prejavy zlosti, že
som hovädo a odľud, ohyzd a pačmaga a mal by som sa pozhovárať s
ročičmi o vykaní.
I prišiel
som domov a povedal našim, či im mám vykať. Pozerali na mňa ako
decko na rozbitú vázu.
Poznáte
túto pesničku? „Táto veta, pravdivá je, život skrýva rôzne
taje.“
A bola to
pravda. Na vysokú školu ma neprijali. Dôvod bol prozaický, vraj
som si nepozrel podmienky prijatia na štúdium a som pre nich veľmi
nevyhovujúci, lebo nemám triedny základ. I to bol jeden z dôvodov
prečo som sa opäť o tri mesiace hlásil do Lóže Fáfnirovej.
Opäť som
zaklopal, opäť prišla pani, čo ma naučila Frigidítu pre
pokročilých.
„Čo
chcete?“ riekla mi a ja som jej povedal svoj príbeh.
„Ale to si
tu mal v júni prísť, ty loptoš!“ riekla do mňa.
Naplnený
blahom som ju skoro opľul od radosti a prišiel teda na úrad práce.
Tam už bola celkom príťažlivá žena, ale prestal som sa na ňu
pozerať, keď otvorila gambu.
„Kde ste
boli celý čas?“ spýtala sa ma.
„No, v
Kambodži som bol. Kosiť lekvár.“ povedal som.
„Bolo to
DPP alebo HPP?“ riekla a mne spadla sánka.
„No,
podpíšte tu všetky veci a my sa rozhodneme, či vás na úrad
práce prijímeme. Musíte doniesť potvrdenie o absolvovaní
štúdia.“ bučala.
„No a
diplom vám nestačí?“ spýtal som sa.
„Čo ste
na práškoch? To nie je potvrdenie o štúdiu. Ešte niekde môžete
študovať. Tajne.“ úroveň debility sa jej teda dvíhala krásne.
Na Úrad
práce som sa ani nedostal. Pokiaľ ma mali prijať, už mi otvorila
cestu života Panta Rhei.
Po 8
mesiacoch práce v kníhkupectve som sa rozhodol, že magisterské
štúdium budem absolvovať v Prahe.
Pošiel som
opäť do Lóže Fáfnirovej.
„Dobrý
deň prajem.“ blaženým úsmevom som zvestoval.
„Dobrý.“
kríkla akoby som ju vyrušil od klikania v Solitaire.
„Ja mám
taký príbeh. Rád by som šiel študovať do Prahy a okrem toho si
tam chcem aj nájsť prácu.“ povedal som jej.
„Dobre.“
povedala a začalo to podozrivo dobre.
„Ja vám
to poviem úplne na férovku. Viem, že mi prácu nenájdete a ani to
od vás nežiadam. (To skôr vaše telo. Ehm. ) Len chcem, aby mi
štát platil zdravotné poistenie, kým si nenájdem prácu.“
riekol som slová odvahy.
„Budete sa
musieť hlásiť každé dva týždne.“ hovorila.
„A inak sa
nedá?“ spýtal som sa.
„Ne.“
riekla.
„Pochopte,
ale, keď budem ďaleko, tak nemôžem sa vám hlásiť.“ už som
syčal.
„No tak
tam nechoďte. Tu vám je zle? Nechcete ísť na nejaký kurz?
Napríklad tu ponúkajú finančná stabilita pre život.“ hovorila
mi.
„No, to by
som musel nejaké peniaze mať, aby som šiel na taký kurz.“
rumázgal som.
A tak som
tresol dvere a šiel preč.
Život
prináša nečakané situácie. Ibaže táto ma stala okolo 150 eur,
ktoré som musel zaplatiť poisťovni. Áno, pre vlastnú hlúposť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára