Muzeum hl. města Prahy

Žižkov

Záhradník

Padal sivý sneh, stromy boli bez listov a vrany krákali ako besné. S kolegom sme sa smiali, že vyjdeme na stromy a dáme im chleba s rumom. Zvonil mi každú chvíľu telefón a pol dňa som hľadal chybu v skripte. Našiel som, bol to jeden apostrof, div som nezošedivel. (Ešte raz nech sa mi dakto posmieva, že som kancelárska krysa a že neviem nič o poriadnej práci, pošlem ho k skriptom.) Nebol to dobrý deň, bol stresový a hektický.

A tak som šiel z práce domov unavený a spotený. Chytala ma túžba zájsť na karamelové pivo a hodiť ich pár do seba. Dohodli sme sa pomaličky a šli. Nevadilo by mi strieskať sa do nemoty, predsa po posledných dňoch som na to aj mal celkom nárok. Tuším, že aj ona by to pochopila. Ale nestalo sa tak. Rozlúčili sme sa a ja som šiel domov po Malej strane a myslel na Nerudových Trhanov. Bol som strhaný. Taký pocit, keď máte rozopnutý kabát a vonku je 10 stupňov pod nulou a je vám to jedno.

Doma ešte nebola, preto som zašiel do šopy a dusil som kapustu v sude vlastnými nohami. Vždy mi to zlepšilo náladu a smiali sme sa, že je to krásna pedikúra. Hrozne ma to rozosmialo a zacítil som jej vôňu. Kúzelný pocit, stojíte v sude s kapustou, kapusta po kolená a cítite niečo tak nádherne živé. Tie dve vône sa krásne prebíjali a ja som dostal záchvat smiechu, div som nespadol na papuľu a nerozbil som si ju.

„Ty si pil!“ Ozvala sa, ako vždy elegantná s prísnym pohľadom.

„Ale nie, ja som nepil. To som len chytil nostalgiu.“ Povedal som jej.

„Isto, preto ťa nájdem v šope a máš po kolenách kapustu. To si celý ty. Dýchni na mňa, ty paskuda!“ Prezradila.

Ja som vyšiel z toho suda a pobozkal som ju. „Fuj, to teda bola skúsenosť!“ Povedala mi a pohladila po tvári.

„Idem sa osprchovať, bo inak zdochnem.“ Povedal som jej a šiel do sprchy. Tam som na seba namydlil všetko, čo v kúpeľni bolo.

Zašiel som voňavý do kuchyne, kde sedela. Kreslila si na papier a písala tam nejaké sprostosti. Kalkuloval som, že zisťovala, či si to všimnem. Všimol som si a preto som ju chytil za ruku. „Preklínam tvoju repu.“ Povedal som jej. „A potom budeš toledský škrtič, čo?“ Opýtala sa ma a ja som sa rozosmial.

„Mal si náročný deň, keď si sa tak opil?“ Riekla mi tajomne.

„Počas vysokej školy som mal predmet za vysoký počet kreditov, kde som sa naučil ignorovať rýpanie.“ Ohradil som sa.

„Budem už dobrá.“ Zaiskrila očami a napila sa kávy.

„Tomu sama neveríš. Čo si vystrájala v práci?“ Opýtal som sa. Všimol som si ako v nej heglo.

„Myslíš si, že zo mňa vyžaruje negatívna energia a mnoho zlého?“ Spýtala sa úplne vážne.

„Ak áno, je to moja vina, nemal som ťa nikdy zviesť. Ja mám otázku, ktorá godzila ti robí siahodlhé analýzy osobnosti?“ Dokopal som sa k týmto odvážnym slovám.

„Máme to v práci teraz veľmi hektické a náročné. Je možné, že nám skončí jeden projekt a mňa...“ Pozrela sa úplne vážne na mňa.

„Čo teba?“ Odvetil som a prisunul sa k nej.

„Asi ma vyhodia z práce, lebo som neschopná, nemám dobrý vplyv na ľudí a mám kopec chaotickej práce.“ Prezradila a pozerala sa do zeme.

„Ešte raz a ľudsky.“ Nadvihol som obočie. Zasmiala sa, ale bolo jej do plaču.

„Tak, čo sa stalo?“ Opýtal som sa jej.

„Máme kolegyňu, ktorá každého dobre pozná, lebo ona vie odhadnúť človeka a tak mi povedala, že by som si mala dať pauzu, lebo som chaotická, nevyrovnaná a neusporiadaná bytosť.“ Povedala mi.

Na niečo som si spomenul a povedal.

„Smradľavá ľompa, to je všetko. Pri akej príležitosti ti to povedala? Čo chaotické sa stalo?“ Zarecitoval som akoby z Erbena.

„Mala som toho hrozne veľa a ja som nestihla odoslať faktúru. A teraz ma kvôli tomu vyhodia.“ Bola čoraz smutnejšia a videl som jej, že je zlomená. Ako hovorieval môj starý dobrý Charles Dickens po takých skúsenostiach, „Ja vážne neviem, prečo ten chlapec plače.“

Chytil som ju za jej studenú ruku a usmial sa. „Ale veď ty nie si fakturantka.“ Povedal som jej. Nejako mi to hlava nebrala.

„To nie, ale ja som to sľúbila. Problém bol ten, že ja som na to zabudla a potom už na mňa bľačala.“ Hovorila, furt tichšie a tichšie.

„Som na teba pyšný, že s takou obludou vôbec vydržíš. Neboj, aj keby ťa vyhodili z práce, budem tu stále pre teba.“ A dal som jej pusu.

„Tak si to zhrňme, s kým to ja vlastne žijem? Si chaotická, neusporiadaná bytosť, máš bryndzu v hlave namiesto mozgu, ďalej?“ Usmial som sa a už sa smiala aj ona.

„Vraj všetko veľmi analyzujem a riešim, mám zlý prístup k ľuďom a na každého prenášam zlé, negatívne myšlienky.“ Povedala mi a zasmiala sa.

„No a kto by po takom prístupe neprenášal negatívne myšlienky? Och, takých mám najradšej, raz ju pozvi na večeru, minule sa mi rozbil teplomer, ale tá ortuť sa ešte dá využiť.“ Kedysi som rozmýšľal, že začnem písať medicínske skriptá.

„Vraj som chaotická cundra. Ona mi počas pracovnej doby ropzráva o tom ako nemá problém svojho manžela podvádzať. Nevie si vážiť, čo má. A mne hovorí, že som ešte mladá chudera, čo všetko vidí naivne a príliš rieši a má zo života chaos. Vraj ma prestaneš baviť o pár rokov a budem si hľadať cez internet milenca. Pretože ona je praktická žena a ja nič neviem o medziľudských vzťahoch. Mňa to tak ponižuje, povedz, že si nikdy nenájdeme milenca, milenku!“ Povedala mi.

Boli to dojemné slová a ja som sa rozosmial. „Počuli sme božie slová. Ja ti nemôžem spraviť analýzu osobnosti? Keďže aj ja som ten, čo vkuse všetko rieši a analyzuje.“ I povedal som.

„No daj.“ Zasmiala sa.

„Zhrňme si to teda. Takže si tá, ktorá vkuse niečo rieši, áno?“ Začal som vypočúvať.

„Veru tak.“ Bolo jej vidieť na očiach ako čaká na nejakú hovadinu, čo tresnem.

„Niekto problémy musí riešiť. Iní by sa mali plaziť kanálmi. Ďalej?“ Opýtal som sa.

„Som chaotická, lebo si neviem utriediť prácu.“ Poctivo začala a hodila na mňa taký pohľad, že som mal chuť sa viac zaujímať o jej telo.

„Pošlem ťa na kurz ako si nájsť milenca po internete, aby sa ti zväčšila efektivita práce. Preplatia mi potom faktúru?“ Hovoril som po tichu a už som aj dumal kedy to do kalendára napíšem.

„Vraj som cundra.“ Ticho zašepkala.

„To, čo robíš so mnou v posteli je naša vec, čo ju potom. Keď sme už pri tom, nejdeme do postele?“ A pošteklil som ju po nohe.

„Ty fiškus, čo máš zasa za lubom?“ Opýtala sa ma túžobným pohľadom.

Zobral som ju na ruky a kráčal som s ňou do spálne. Ľahli sme si oblečení na posteľ, chytili sa za ruky a pozerali ako horia sviečky.

„Ďalej?“ Opýtal som sa jej, keď si pomaly rozopínala blúzku.

„Vraj si nájdem milenca.“ Pozrela si ma celkom voňavým, teplým pohľadom.

„Drahá moja a kto už len teba by chcel?“ Opýtal som sa jej, chytro si na mňa ľahla a začala si tu blúzku rozopínať rýchlejšie.

„Ak teda nemáš záujem, môžem si vziať gumový oblek na chudnutie.“ Rozoskošne sa usmiala a už sme obaja mali dole aj nohavice.

„Kvietkované spodné prádlo?“ Opýtal som sa jej pomaličky.

„Neľúbi sa azda? A ja, že sa o tie kvety chceš starať.“ Opýtala sa provokatívne.

Nebudem písať ako to pokračovalo. A tí, čo nemajú fantáziu, odporúčam čítať Dejiny urológie, zväzok 3.

Ráno sme sa zobudili obaja niekde inde na posteli, spálňa vyzerala ako po výbuchu, každé vybavenie postele bolo bohvie kde. Všimol som si jej zahodené spodné prádlo, obaja sme sa smiali a pritúlili sa k sebe.

„Čo budeme dnes robiť, drahý? Je sobota predsa.“ Formulovala svoj bádateľský dotaz.

„Ja by som sa začal starostlivosťou o kvety.“ Usmial som sa.

„Tak dobre, ty záhradník.“ Rehotala sa.

Výlet

Keď som nespal doma

Pivo bolo hnusné, fuj. Normálne som mal chuť nájsť obuv, kúpiť si krém na topánky, aby som si zlepšil chuť. Nie je horší večer ako piť hnusné pivo, jesť studené párky a sedieť s dievčaťom, ktorá sa tvári, že ju obťažuje vaša spoločnosť. Našťastie, nesedel som s dievčaťom, párky z múky som odmietol, ale to pivo. To už sme si mohli vypýtať kapustovú šťavu alebo džús, ktorý voňal po banánoch ale chutil ako kyslé kiwi ukradnuté zo Sibíra. Sedeli sme tam dvaja chlapi, občas prehodili nejaké slovo o počasí. Bol to ťažký týždeň, krutý, mnoho vecí sa zas udialo.

Ako sme tak sedeli, prišla k nám nejaká slečna, páchla po rume. Hrabala sa vo vlasoch a usmievala sa na nás. „Nemáte oheň?“ My sme negovali takú odpoveď. Predstava, že by sme mali dýchať výpary z rumu a z cigariet Čarda, sa nám hnusila. Zaplatili sme za ten patok a šli von.

Vonku bolo hrozne chladno, mráz štípal do kostí. Prechádzali sme sa celým Žižkovom, kým sme nedošli ku Kauflandu. Obchod otvorený do polnoci, „Poďme si kúpiť rožky a šalát!“ Navhrol som. Pozrel sa na mňa s úsmevom.

„Konečne nejaký spontánny nápad.“ Prezradil.

Otvorili sa nám dvere kauflandu a šli sme. Kúpili sme si šalát, rožky, milu a obrovskú kofolu. Ideálne na vonkajšie podmienky. Prišli sme k pokladni a nejaké chlapčisko vysvetľoval žene, že nevie aké prezervatívy má kúpiť, aby jeho slečna bola šťastná. To ma chytil taký hurónsky smiech, div som sa zachvátil. Ja som sa tak smial, že som skoro žuvačky, či čo tam bolo, zhodil. Môj krčmový kamarát sa pozeral na mňa a dostal tiež smiech.

„Čo sa smejete? Predsa táto žena o sexe musí vedieť niečo. Je to dobrá cica.“ Očividne citoval poviedku Markíza Sadého. Mal nagelovanú hlavu, pozeral sa tej babe do výstrihu a mľaskal. Baba červená, ja som sa potil smiechom. Ja neviem prečo, ale pripomínal mi Johna Travoltu z Pomády.

„Ešte ste nemali sex, čo?“ Pozeral sa na nás a nejako sa mu rozopol zips medzi čungami.

„Pouč nás. My sme teoretici.“ Hovoril som a musel som si z vrecka vytiahnúť bič na dobytok, aby som sa nesmial.

„Ja? Haha, vy ste trosky, čo ešte s nikým nespali. To musíte to dievča chytiť medzi nohy, viete aké je to potom fajné?“ Mľaskal a strkal si ruku pod gate. Asi mal problémy verbálne komuikovať.

„Ďakujem za radu, hneď vycapím na chladničku.“ Povedal som. Nežný Rómeo odišiel z žiletkami, vraj to pomáha pre pochopenie žien.

„Aj to by sme mali.“ Povedal som jej, keď predávala. Všimol som si, že ten môj kamarát sa jej tiež pozrel do výstrihu. Usmiali sa na seba. Pozdravili sme sa a ušli.

„Celkom zlatá bola.“ Povedal som mu.

„Hej, schválne som jej dal o 40 korún viac, že mi vydá nabudúce.“ Hovoril mi hanblivo.

„A to nabudúce bude zajtra?“ Usmial som sa.

„Neviem kedy robí, musím zistiť. Ale ráno tu dúfam nebude, nechce sa mi kvôli nej vstávať.“ Riekol mi.

A tak sme kráčali z kauflandu a šli k nemu domov.

„Cítim sa hanblivo a hrozne.“ Povedal mi.

„Otupno?“ Spýtal som sa ho.

„Vieš, mám už dosť veľa rokov, ale v tomto si nikdy neverím.“ Riekol pomaly.

„To ani ja a to sme rovesníci.“ Hovoril som mu a smial som sa.

„Ale ty si ženatý. Ja som ešte nikdy nemal dievča, nikdy som nevedel ako na nich. Nie ako ty, čo si mal každý mesiac nejakú a mal viac rande ako polovica mojich kamarátov dohromady.“ Hovoril.

Vytiahol z chladničky fľašku vodky a položil na stôl.

„Nikdy to nebolo také ako sa to povrávalo. Mal som obdobie života, keď sa mi polovica známych vysmievala, že som sukničkár a druhá, že som teoretik, nula, troska, že mám romantické názory a tak ďalej. Nebolo to ľahké, lež bakané.“ Povedal som a začal som otvárať fľašku.

„Ako si to vyriešil?“ Opýtal sa ma a nalieval.

„Nijako. Naučil som sa vnímať ľudí, či sú povrchní alebo hlbokí, myslím v tom mojom myslení. S mnohými ľuďmi dodnes komunikujem a oni sú presvedčení, že o mne vedia všetko. Podaktorí nevedia ani to, že som ženatý a že by som mal tej strige napísať smsku.“ A tak som napísal smsku,

„Ahoj drahá, prídem ráno, dnes som sa zakecal s kamarátom a vyspím sa s ním. Ráno ti to vynahradím. Prepáč, že túto polnoc nevypočujeme hymnu ako sme to robili ešte pred našim letopočtom.“ Napísal som.

„Čoho sa vlastne bojíš?“ Spýtal som sa ho.

„Teraz nechápem.“ Začal pomaly.

„Inak sa spýtam. Prečo sa cítiš hanblivo a hrozne a možno tak až trápne?“ Opýtal som sa.

„Ja ani neviem, mám pocit, že každý z môjho okolia si voľakoho našiel a ja nič. Každý sa žení, rodí deti. Nehovorím, žeby som chcel svadbu, ale aspoň dačo. Zároveň som taký blbec, že keď stretnem nejakú babu, čo sa mi zapáči, neviem nič spraviť. A poslednú dobu počúvam o tom, že stretnite sa, vyspi sa s ňou a bude tvoja navždy.“ Za posledné slová sa hanbil strašne, že sa napil až z fľašky. Zopakoval som to.

„Aha, absolventi Harwardu.“ Pousmial som sa.

„Ale ja si to neviem ani reálne predstaviť. Aj keby som stretol takú, s ktorou sa chcem vyspať, bol by som v posteli taká nula, lebo nemám žiadne skúsenosti.“ Dopovedal.

„To ma na daktorých babách fakt dojíma. Kde majú oni tú istotu, že sú v posteli také neprekonateľné?“ Zasmial som sa.

„Ale veď ja by som to chcel trochu inak. Ale to ti nepoviem ako, lebo by si sa mi smial.“ Hovoril mi.

„Neotvoríme ďalšiu fľašku?“ Opýtal som sa, keď táto už bola skoro nakonci.

„Dobre, ale tak čo je na tom? Čo je na tom romantické, že túžim sa s niekým stretnúť a nejako sa s ňou baviť, komunikovať? Túžiť po dakom alebo tak? To, že s tým dievčaťom nevleziem do postele, to som dačo menejcenné ako tí, ktorí to už spravili a ktorí tak majú frajerku?“ Ryčal a vytiahol ďalšiu fotku.

„To sú strašné hlúposti. Však každý človek, čo dačo také prežije, tak sa tým nechváli po verejnosti. To sú ďalšie zakomplexované trosky, ktoré si chcú zdvihať ego, aby pôsobili strašne skúsene. Ja ti poviem jak to tí chlapi myslia. Oni si myslia, že keď prídu k dajakej babe, povedia jej, aká je sexi a ako sa s ňou chcú vyspať a že oni by nemali problém. Aby jej ukázali, že sú skúsení. Nič iné. A keby sa s ňou teda vyspali a bolo by to o ničom, tak by o tom nehovorili, lebo by sa strašne hanbili. Dievčatá sú stále v sexe diskrétne, čo je na ego tých núl voda na mlyn.“ Rozoberal som už napoly oťapený.

„Čo tým chceš povedať, že každý človek, čo dačo také prežije, ty si to zažil?“ Opýtal sa ma.

A to som sa teraz ja napil z fľašky a on sa rozosmial. „Za prvé, o takých veciach sa nerozpráva a za ďalšie, bol som zvedavý.“ Povedal som.

„Nikdy by som to na teba nepovedal.“ Pozeral na mňa.

„Keď sa ti to stane, tiež budeš poznať ľudí, ktorí by to na teba nepovedali.“ Smial som sa.

„Vieš čo, keď sme platili, tak sme sa trochu ťukli za ruky. Mala hrozne studené ruky a usmiali sme sa na seba. Myslím, že sa na mňa pozrela inak ako sa pozerá na bežných zakáznikov. Bože, ja som už hrozne spitý, keď také veci rozprávam.“ Hovoril mi.

„Dotyky, keď sa ešte bojíte, keď jeden druhého chytíte za rameno, za chrbát, keď sa jeden druhému smejete do očí, keď si vymyslím, že s ňou chcem ísť cez celé mesto domov, lebo po tej časti mesta sa bojím sám chodiť. Alebo, keď vymyslím nejakú básničku, že milujem ju ako avia benzín. Alebo ten pocit, keď čakám s ňou na autobus a uisťujem ju, že mne hneď príde ďalší a idem domov pešo, lebo mne posledný spoj zdrhol. Bože, to som šiel domov po takej ceste, že ani som nevedel ako a ocitol sa v Křesliciach.“ Usmial som sa, napoly zamilovaný, napoly opitý.

„Toto chcem zažiť. Ale mám taký blbý pocit, nechcem na to myslieť.“ Hovoril.

Šli sme drichmať. „Si strašne fajn chlapec, máš v sebe túžbu, víziu a krásny začiatok k veciam, ktoré nie sú povrchné. Celkom sa teším, že si mi to povedal.“ Hovoril som a na tieto slová som počul chrápanie.

Ráno som sa dotrepal domov, čakala ma. „Kde si sa toľko flákal ty lunt, darmožráč, hnojisko jedno! Ty bulo, ty murko, zasa si bol slopať a váľal si sa so ženskými po krčmách! Do hrobu ma privedieš.“ Ani to skoro nedopovedala, lebo sa smiala.

Chytil som ju za rameno a pozrel na ňu. „Nepôjdeš so mnou do sprchy? Ja sa tam sám dosť bojím.“ Povedal som jej a ona mi skočila do náručia a hrozne sa chechtala.

Brmbolec

Randenie

Poďme na rande
a hromy dvakrát volali.
Oddajme sa sambe,
aby nám nohy plakali.

Keď som videl tvoje oči,
už to jasné bolo.
Rýchlo mi to do hlavy skočí,
poďme spolu na rande.

I vyznávam ti lásku,
až mám v bruchu triašku,
poďme kúpiť mech zemiakov,
k tomu brokolicu,

na ex vypijeme veľkú šaraticu.

Zemiaky a brokolica,
napustená vaňa,
moje oči,
lepšie ako sauna.

Túžobný sex

Ľúbim tvoje nežné slová,
keď mi kričíš, zdochni.
Každá noc s tebou je pre mňa nová
ako čakáš na slastný zvuk, kopni.

Erotika s tebou prosperuje môjmu svetu,
každý deň kvôli tomu
testujem nový windows, betu.

Si sexi, keď si v bagandžoch,
sedíš pri gumenom stole,
slopeš čučo až do vôle.

Budiť sa vedľa tvojho brucha,
keď ryčíš, ani krava, moje meno
a chceš pásť kravy,
ja som vedľa teba
tak pohlavne zdravý.

Sneh

Divka Na Kosteti-vyhodnarsky

Vášnive dielo o láske

Túžiš byť slavná
ako spití chlapi na Dožinkoch.
Povesť tvoja jest švárna,
moja žiadosť o teba nebude márna.

Som lyžiar, atlét, surovec,
nefajčím, nepijem, som chodníkový kráľ.
Moje rodné mesto je Hlohovec,
ach, ako rád by som sa s tebou vyspal.

Žiadam ťa o tvoje telo,
rýchlo mi ho daj, žiadostivo a smelo.
Dám ti veľký bugiľár,
taký som ja šmelinár.

Každý večer nové šaty,
nová taška.
Umyjem i graty,
ty moja láska.

Hlavne sa chváľ,
o to mi ide,
pchanie do zadku
sa nezaobíde.

Futbalová sobota

Burgyňa

Nič človeku nedvihne náladu tak ako, keď ho nezobudí budík. Prvýkrát som sa zobudil a ona sa smiala. Mala neposlušné vlasy, čítala knihu a povedala mi čosi po francúzsky. Už neviem ani čo to bolo, ale tuším, že niečo ako mon cheri. Šmaril som sa na druhý bok a ponoril sa ku škriatkom. Všimol som si, že v ohni tlelo drevo a vonku snežilo. Chvíľku som drichmal, časom som sa zobudil na vôňu kakaa. Zobral som si kindle a šiel za ňou.

Celá kuchyňa voňala vanilkovo a z kakaa sa dymilo. Sadol som si k stolu a dostal som pažravú chuť na vianočku. Prišla o pár minút, keď som do seba hádzal vianočku a pil kakao. Už nebola v pyžame, ale mala pri sebe nejaké veľké ihlice a niečo štrikovala. „Daj mi ruku.“ Povedala mi a ja som ju chytil za ruku a zatváril sa ako orangután v zoo. „Ty paskud, na sveter, nie na prechádzku.“ Povedala mi a začervenala sa.

To bol pohľad pre bohov, jedol som, mal som natiahnutú ruku ako gymnasta a lial som do svojej azbestovej gamby kakao. „To bude pre mňa?“ Spýtal som sa, keď som odtiahol ruku a pošteklil ju. Nebolo to veru šikovné, lebo ma ihlice div ďobli do kolena.

„Samozrejme, že pre teba ty trubiroh.“ Usmiala sa a štrikovala ďalej.

Čítal som si noviny, jedol a pil a pozeral sa ako vonku sneží. Hovoril som si, že ani bohovi nepôjdem vonku. Hnusne tam sneží, ja mám chuť ostať doma, pozerať na nejaký film od Paľa Bielika a nech mi civilizovaný svet dá pokoj. Šiel som si pozrieť nejakú dobrú filmotéku na internete a v tom prišli tie slová. „Mon cheri, potrebovali by sme zájsť do obchodu.“ Povedala a hneď odvrátila pohľad.

„Nepôjdeme radšej do sprchy, predsa len, tam neprší a väčšiu chuť mám na teba ako na obed.“ Skúšal som, či nezaberiem.

„To až potom, veď len chvíľku. Potom spolu upečieme voľajký koláč.“ Posadila sa mi na nohy a pobozkala ma. Chutila po pendrekoch a ja som musel položiť pohár kakaa na stôl. Našťastie som ho položil, nie pustil.

Nuž, keď ona takto, tak ja tiež po svojom, celú som ju roztrapatil. Musel som ju predsa trochu znetvoriť, aby sme nikam nešli. Ani neviem po ktorej puse sa začala hrozne smiať. Do toho zabručal mobil a ja som sa potešil, že asi to bude nejaká práca. Možno dakto bude niečo chcieť naprogramovať a môžem sa vyhovoriť, aby som nikam nešiel. Už len preto, aby som sa vôbec programovať naučil, to by mi trvalo as aj 20 návštev obchodov. I zdvihol som a veľmi som sa nesústredil na reč toho človeka, lebo niekto ma šteklil po chrbte.

Ževraj práca! Houby s octom! To bolo surové finančné poradenstvo, či vraj nechcem výhodnú pôžičku, prísť k nim pracovať a nechať manželku i prácu. „Nejaká ženská, čo jej pôjdeš pomôcť s nákupom, čo?“ Spýtala sa ma.

„Isteže, to bola babka z vedľajšieho rohu ulice. Volala mi, či jej nemôžem ísť vyloviť jesetera z rybníka, potom vykostiť a zvyšky venovať finančným poradcom.“ Povedal som svoj CV.

„Aj ti to verím, čo chceli zasa tie tarantuly?“ Povedala mi.

„Vieš, že keď hovoríš o tarantulách, vyzeráš ako Henrik Ibsen?“ Povedal som jej.

„Ach, ty Peer Gynt, nikdy si neprestaneš vymýšľať?“ Spýtala sa ma a objala ma. Neviem, čo ju na tom všetkom dojalo, asi Peer Gynt.

A tak sme sa šli obliekať a ja som prišiel k nej, keď bola ešte iba v spodnom prádle. „Keď si takto odetá, mám chuť si dopriať s tebou potechu na loži.“ Povedal som jej. Otočila sa a hrozne sa smiala „Ako dlho ma budeš ešte občumovať?“ Smiala sa polichotene.

„A musíme ísť do toho obchodu? Ja budem altruista, vybehnem do záhrady, vytrhnem burgyňu a zjeme ju.“ Povedal som jej a ona sa hrozne rehotala. Obliekla si na seba háv a šli sme vonku do tej zimy. Držali sme sa v rukaviciach za ruky.

Prišli sme do prvého obchodu, to bola mäsiareň. Mäsiar mal v ruke nôž, spotený v bielom plášti a dychčal. „Už som ti raz povedal, že ja tvoju dcéru nechcem! Je to ľompa!“ Vyvreskoval tam Don Juan o dušu.

Pozrel som sa s ma cheri na seba a chceli ísť preč. „Je to sviňa, žeby zdochla! Každému dala!“ Kričal ten chlap, ja neviem prečo, ale vyzeral nejaký nahnevaný. Tak krásne sa mu rozširovali uši. „Nepôjdeme preč?“ Povedala mi, keď mäsiarňou prešla erotická vôňa tlačenky a údeného. Kývol som hlavou a otvoril som dvere. Zrazu sa oči moje a toho Don Juana stretli. Vyzeral akoby mu vrany vytrhali vlasy. „Poďme sa opiť, ty môj kamarát! Ja som bos opilcov a ženy sú mi ukradnuté.“ Ja som mu dačo zamumlal po španielsky, aby som sa tváril, že mu nerozumiem. Keď chcete vedieť, čo, tak, „Dios mio! Tu nececitas establucimiento!“ Šli sme radšej preč a on dačo mumlal o zadku mojej drahej. I zašli sme ďalej.

„Aj to by sme mali.“ Povedal som jej a ona sa mi vrhla do náručia. „No čo je?“ Povedal som jej. „Ja som sa ho bála, taká divná energia z neho šla.“ Povedala a usmiala sa. Potom sa odo mňa odtiahla a šla ďalej. „No počkaj darebnica a koho mám objať?“ Uškeril som zuby. „Ty si sa ho bál?“ Nadvihla obočie. „Isteže, možno som vyzeral pokojne, ale vnútorne som utekal.“

„Ty strachopud, no poď sem.“ A pritiahla si ma k sebe počas toho sneženia.

„Konečne jediná vec, v ktorej môžem uplatniť svoj prirozdený talent.“ Hovoril som jej.

„Ale taký strachopud nie si, keď som polonahá.“ Riekla svoju vetu.

Šli sme do mliekárne, kúpili mlieko, mnoho syrov a ešte šaraticu, pre nepríjemné návštevy. Voľajaká žena s ksichtom burgyne prišla do obchodu a pozrela sa na moju drahú. Na tom zatúlanom dievčisku, čo som si vzal, som miloval jej dievčenské oči. „Tu si ty zmja! Bodaj by si už zdochla! A vie tvoj drahý, čo si mu vyparátila pred dvoma mesiacmi.“ A na to sa moja drahá rozbehla von. Pozrel som sa na to stvorenie ako na ženu, div som si nerozbil hubu z toho pohľadu. Vyšiel som z obchodu, nevedel som ju nájsť. Pozrel som na jej stopy, sledovali domov, utekala. Ešte som skočil do potravín a doterigal som sa domov.

Našiel som ju v spálni ako si balí kufor. „Ja som niečo povedal?“ Opýtal som sa.

„No a nie? Aj tak ma už predpokladám, že nechceš, vzhľadom na to, čo si počul.“ Hovorila.

„Pôvodne som si chcel vypoučuť, čo mi povie tá burgyňa, ale mala taký prenikavý pohľad, že som radšej odišiel.“ Povedal som jej.

„Tak ti to príde povedať do domu, už sa mi mesiace vyhráža, že ti to povie.“ Riekla. Chytil som ju za kolená a chrbát a šiel som s ňou k posteli. Sadol som si k nej a povedal jej, „A čo také divoké mi chce hovoriť?“

„Budeš sa na mňa hnevať!“ Skríkla.

„Iba, ak ešte budeme musieť ísť do obchodu.“ Začervenal som sa.

„No, keď ja neviem.“ Začala sa vykrúcať.

„Vrav, lebo inak pôjdeme do sprchy a to už nebudem schopný počúvať.“ Začal som ju provokovať a ona sa zasmiala. Trošku to odbúralo napätie.

„Dobre, kedysi som chodila s jedným chlapcom.“ Pozrela na mňa pohľadom.

„No a on, ono to bolo také divné. Každý hovorí o prvých láskach ako o niečom kúzelnom, ale to bolo všetko také čudné. My sme sa tak dali dokopy, cez kamarátku, ktorá bola do neho zamilovaná. Ževraj si to mám vyskúšať ja a potom sa uvidí. Myslela som, že pomôžem kamarátke. Bol to taký čudný chlapec. Ani ma nechytil poriadne za ruku. Tá pusa s ním bola taká, no o ničom.“ Povedala mi.

„Keď som mal 19, začal som si s jednou babou, ktorú som prvýkrát pobozkal. Tiež to bolo divné, vlastne viac to bola zvedavosť ako láska.“ Usmial som sa na ňu.

„Ide o to, že ja som sa zamilovala a tohto kvôli tomu druhému nechala. Bože, musíš si o mne myslieť hrozné veci.“ Rečnila.

„Ale prečo? To je ľudské, všetci sme také dačo urobili už. Podľa mňa to je dobré, lebo takto si hľadáme tu správnu hodnotu, správnu cestu životom. A je dôležité sa pozerať kam nás to posunulo. Sám som nebol iný. Ide o to, že v tomto nám nikto neporadí, toto si musíme zažiť sami a rozhodnúť sa.“ Povedal som jej a ona sa konečne usmiala.

„Ešte sme sa o tomto nerozprávali. Máš pravdu, veď som nič zlé nespravila. Hlavne, keď on liezol za mojou kamoškou. Mne to ani nevadilo, teda nieže nevadilo. Skôr, no bola to kamoška a ona ho chcela a ja som mala asi 16. Ja viem, je to pubertálne, ale...“ Riekla.

„A tak hej, ja si pamätám na jednu, do ktorej sme sa asi 5.ti zamilovali, krásne časy.“ A rozrehotal som sa.

„A ako to dopadlo?“ Spýtala sa.

„Ani neviem, bola s dakým iným, potom sa do dakoho zamilovala a ja neviem, už som nejako stratil prehľad a ani netuším, čo s ňou je. To je jedno, nie je momentálne pre mňa dôležitá.“ Rumázgal som.

„No a ja som sa zamilovala do jedného strašného retarda. Bože, aká som bola hlupá, naivná a...“ Hovorila a ja som jej do toho povedal, „a ľudská.“ Povedal som jej a usmial som sa na ňu.

„A tak tá kamarátka bola tá, čo na mňa vrieskala v obchode.“ Pokračovala.

„To je pochopiteľné, nedokázala ti odpustiť ako si jej ublížila ešte dávno. A predpokladám, že ste sa pred 2 mesiacmi stretli aj s tým harantom a on po tebe išiel. Ona to nemohla vydržať, tak z teba urobila šľapku a ty si ušla.“ Nadhodil som a ona na mňa pozerala s otvorenými ústami.

„No vlastne áno. No a potom sme tancovali a on ma chytil za ruku.“ Začervenala sa.

„A to uvidela tá krásavica, odfotila vás a vyhráža si, že mi pošle tú fotku.“ Povedal som jej. Vrhla sa na mňa. „To ako vieš?“ Opýtala sa ma, keď na mne ležala.

„Som Sherlock Holmes. A poslala mi tú fotku asi 3 dni potom ako si raz prišla nad ránom a pol dňa si plakala.“ Hovoril som jej to.

„Takže ty si to vedel? Prečo si mi nič nepovedal?“ Opýtala sa ma a už sa tak čertovsky smiala.

„A načo? Milujem teba, nie ju. Nemám potreby ti ubližovať. Vlastne podľa tej fotky ste sa ani nedržali za ruky, ale skôr on ťa za ňu chytil asi ako keď fúka vietor a ja sa trimem nejakého stromu. Čo sa toľko čertíš. Dúfam, že už nemáš pocity, že si mi neverná alebo dačo také. Raz som bol zamilovaný do dievčaťa a ona mi vyše roka motala hlavu a zrazu z nej vyšlo, či mi nevadí, že dakoho má a ona sa pri ňom cíti tak blbo, lebo myslí na mňa. Strašný sex.“ Povedal som jej.

„Ty si taký úžasný manžel! Pamätáš sa ako sme sa prvýkrát stretli vo vlaku a ty si sa mi za Pardubicami prihovoril?“ Usmiala sa.

„To už vtedy som vedel, že si ťa vezmem. Ako som bol sakrastický, predvádzal sa a ty si si ma začala doberať.“ Doriekol som.

„No, kto mohol odolať tvojej príhode o cukre 29?“ Smiala sa.

„Vieš, že sa teším na ten koláč?“ Spýtal som sa.

„Ale najprv treba obslúžiť burgyňu. Príde a bude chcieť ti rozprávať aká som ľahká a podobne.“ Hovorila mi.

„Nech príde, aspoň viem, komu dám tú šaraticu, čo som kúpil.“ Riekol som potichu a tajomne.

A začali sme sa naťahovať, kto prvý naleje čašu šaratice očakávanej návšteve.

Olšany

Láska II

Máš srdce ako traktor,
stále horí a fučí.
Deň bez teba ma tak
ukrutne mučí.

Túžim po prechádzke pri pšenici,
vidím ťa aj po opici.
Ja potrebujem tvoje pery,
zmerám colštokom tvoje miery.

Ó, ako trpko znášam osud tvoj,
verne pri mne navždy stoj.
Kúpme sa spolu v kefíre,
oblečená buď v zafíre.

Pistáciová prechádzka

Ja už viem kedy sa to stalo, bolo hrozne tmavo. Jednoducho, keď počasie sa nenechá slncom popáliť. Šiel som ju čakať pred cukráreň. Mal som nutkavé podozrenie, že sa tam napcháva nejakou baštou a mal som veru pravdu. Hneď ako ma videla, usmiala sa, prešla si rukami po gebuli a šli sme sa prejsť. Voňala citrónovo a chutila po griláži.

„Zase si bol v krčme, čo?“ A tak sa čertovsky usmiala, nežne pozrela, aby som jej neublížil svojim divokým výrazom.

„A ty si sa zasa prepchávala nejakou šmakotou, čo? Áno, bol som v krčme, kopol som do seba žihľavovicu. Musel som miestnemu krčmárovi povedať, že si ma včera nahnevala do nepríčetnosti.“ Riekol som ani orangután bijúc sa v prsia.

Chytil som ju za ruku a šiel ďalej cestou. „To skoro ťa napadlo ty hromotĺk, laktibrada jedna, kedy sa oholíš?“ Pohladila ma po mojom ksichte, ktorý bol príťažlivý ako ohrievané párky od soboty.

„Čo je žihľavovica?“ Opýtala sa ma pomaly a s pohľadom takým kúzelným, že som mal chuť porušiť zákon.

„To je výborná bašta zo starej Indie. Pijú ju iba drsní chlapci, putujúc na lodi zúfalstva.“ Prezradil som svoju vedeckú hypotézu, ktorú som získal v krčme.

„Ty hromotĺk, nepôjdeme dnes na pizzu? Dala by som si.“ Hovorila s pohľadom veľmi poetickým.

„To nemôžeme, lebo ja keď zjem pizzu, zastaví sa mi srdce. Vieš, že mám obrovský cholestrol.“ Domľazgal som svoju odpoveď.

„Ako ťa poznám, isto si vypil 5 litrov čaju, ktorý sa tak sexi volá, že anticholesterol. Ty si strašný Harvepino!“ Prezradila, keď sa chechtala o dušu.

„Vieš aká chuť?“ Pozrel som sa jej do očú.

„Asi ako keď sa so mnou bozkávaš, čo?“ Smiala sa.

„Stokrát horšia.“ Nedal som sa.

„Poď vyskúšať, teraz tu nikto nie je.“ Kúzelne sa mi zahrabala do vlasov a dala mi liek proti horkej chuti erotického čaju.

Kráčali sme teda do pizzérie a objednali sme si pizzu s konvalinkami, žeruchou a ešte kamilkou, kúsok pažitky, diviaka, klobásy a cibule.

„Bola som dnes s kolegyňou asi 3 hodiny, skoro som si vlasy vytrhala.“ Začala rozprávať, keď chytila čašu vína do ruky.

„Začo ťa budem ťahať? Teda hladkať?“ Opýtal som sa jej, keď špička jej čižmy mi zabránila zrážaniu krvi v oblasti holene.

„No počúvaj, paskud jeden! Celé dve hodiny mi rozprávala aká je nešťastná vo vzťahu.“ Hovorila a ja som držal ústa zaviazané.

„Nič také, že nie je jediná? Sklamal si ma. No a ona vkuse mlela o tom, že si písala s nejakým chlapcom na internete a on, že je z nej hotový. Vraj sa teší na to, ako sa s ním stretne a vyspí sa s ním. Vraj mi povie detaily a že jej mám aj ja povedať o svojich skúsenostiach.“ Hovorila veľmi agresívne, ja som popíjal víno a tváril som sa ako keď sa rehoce doga obyčajná.

„Povedz jej pravdu.“ Podpichol som ju.

„Jasné, začnem s tým, čo bolo minule v kúpeľni?“ Opýtala sa, šibalsky sa usmiala a ja som sa začervenal. Keď to chcete vedieť, čo sme robili, odporúčam príručku medziľudských vzťahov, kapitola 5, sprievodca pri praní prádla.

„Pokračuj.“ Zasnene som na ňu pozeral, len tak, ako to viem ja.

„Potom začala, že ten jej virtuálny milenec nemôže vedieť, že ona je zadaná. Pretože, čo ak je to dobrý kamarát s jej frajerom. Ja som skoro dostala infarkt myokardu, tu na mieste ti hovorím. Vysvetli mi prečo som toto musela počúvať.“ Dokončila.

Bola rozkošná, keď sa čertila, toľko vášne som v nej asi ani nevidel.

„Nebudeme sa radšej baviť o repozitároch? Napríklad taký Repec by som ti vysvetlil. Vidíš, tam by som mohol napísať, akú sw aplikáciu používajú. Prepáč, čo ešte rapotala tá nevernica?“ Odhodil som zo seba šaty pri takej debate, bolo mi z nej teplo.

„Vraj, nevera je problém oboch. A že ona má čisté svedomie. To už som sa začala modliť.“ Povedala a ja som si hľadal cez internet, ktorú pesničku z kancionálu Od srdca k srdcu spievala.

„Skvelá žena.“ To boli jediné slová, na ktoré som sa zmohol.

„To teda hej. Poďme sa nadžgať do sýtosti a čo potom budeme robiť?“ Opýtala sa ma úplne bez nápadov. (Keďže nemala nápady, nikdy si neurobila PhD.)

„Pôjdeme na pistáciovú prechádzku a potom si pozrime Billa Cosbyho.“ Domľaskal som. Vždy som mal záľubu, keď som vo verejných podnikoch mľaskal ani ťava.

„Čo je to pistáciová prechádzka?“ Spýtala sa ma, keď sme kráčali na kopci, pri meste a pozerali sa do diali.

„Tu som si prvýkrát uvedomil, že som do teba zamilovaný. Kúpil som si pistácie a šiel sa prejsť po okolí. Keď som otvoril balíček, či ako sa to povie spisovne, uvedomil som si, že ťa túžim spoznávať.“ Povedal som jej a krajšie oči som ešte nevidel.

A tak sa pokračovala naša pistáciová prechádzka a z nejakého dôvodu nám bolo jedno, koho problém je nevera.

Báseň o láske!

Zistil som, že ťa milujem,
buzogáňom som to písal do záhrady.
Svojim telom za tebou smerujem,
aby si mi povedala, že nebudú za teba náhrady.

Vonku prší čierny sneh,
modré uši mám.
To zo smútku, že bez teba
som taký sám.

Prezraď mmi algoritmus tvojho srdca,
nech viem, čím má byť moja túžba súca.
Spolu zjedzme rožky z tesca,
aj kúsok bravčového pliecka.

Gazdujme spolu, jak kravy na poli,
chren, pažitka, amoniak,
to našu lásku osolí

Rotunda sv. Martina

Železničný most

Nočný strom

Zasnežené Košice