Jeden deň hrdého národovca

Jeden deň národovca:

Nepublikované úryvky:

Pryznám sa vám, deti moje, že si vážim osobnosť Ľudovýta Štúra. Pretože on jediný tým sviniam maďarským dal, čo si zaslúžili. I píšem vám svoj diskusný príspevok, pretože treba. Som silný národovec a prajem si, aby všetci skapali¹.

I píšem vám, pretože milujem slovenský národ, mocnú holubicu Ruska. Chcete vedieť, kto som? Ja som veľký národovec a milujem každého Slováka. Ako je však možné, že Európska únia je také svinstvo?

Kde bolo, tam bolo, bola raz Európska únia. Jej dôvod je prozaický a vonia jahňačinou. Oni vznikli len preto, aby zničili slovenskú demokratickú republiku!!!!! Prečo? Mne netreba cestovať, ja sa nacestujem po Slovensku ako sa patrí! Však ja ani nemám čas cestovať inde. Mám veľmi ťažký deň, preto vám to napíšem!

Môj deň:

Ráno vstanem a umyjem sa v miestnom potoku. Pretože nemáme vodu. Všetku nám zhabali cigáni! Im vláda dala aj Dunaj! Mne nič! Nech Fico zdochne!

V zime je to nepríjemné, pretože zamrzne potok. Krovinorezom musím rúbať dieru! Pretože sekeru nám ukradli Židia! Viete kvôli čomu? Pretože počas stredoveku sme im nezaplatili dane².

Keď sa umyjem v potoku, chcelo by sa to aj najesť! Ibaže nemám čas na tradičné slovenské raňajky, tak idem do Mekáču! Keď sa konečne najem, pozriem sa do diáru, čo mi treba robiť. Čo mi treba vybaviť! Och, ja mám toľko vybavovačiek na starosti. Ešte som sa ani nezastavil³.

Aha! Dnešný deň je potrebné povedať ľuďom pravdu. Otváram teda Facebook a píšem Ianovi Zieringovi, aby sa začal učiť po slovensky! Pretože on má na Slovensku pôvod. A musí sa podpisovať po slovensky. Je to Slovák ako ja!

To je robota! Ian Ziering mi zatiaľ neodpísal! Je toto život? Slováci, toto ste chceli?

Potom idem na obed, kde nestíham. Pretože hrám Travian a bojujem proti cigánskej osade. Pokiaľ zabijem cigánov v Traviane, poteší ma to na srdci. Pravom srdci. My, národovci máme srdce na pravej strane. Viete prečo? Pretože sme dačo viac ako vy!

Po obede, ktorý si sám robím, nasleduje aktivita! Ale s tým obedom! Ja musím urobiť polievku z ihličia! Prečo? Pretože jedlo nám zobrali Maďari v bitke pri Viedni v roku 1683. Vlastne, to boli Turci! Bodaj by ich Jakubec zničil! Ten bol Slovák jak repa! Narodený v Ličartovciach! Boli ste tam niekedy? Hnusná dedina, lebo teraz tam žijú gusľari⁴!

Idem ja na rande po obede, to je dôležitá aktivita. Ale musí to byť Slovenka. Tak píšem dievčatám v skupine Slovenky sú najkrajšie toto:

„Drahé čuču,

hybaj von! Chcem s tebou plodiť deti a rozmnožovať rýdzoslovenský rod Habsubrgovcov! Najprv pôjdeme spolu von, skočíme do postele a počas slávnostného aktu, nám bude hrať toto! Po divokom sexe Ti urobím manikúru a pedikúru! Rande so mnou je potešením, zatiaľ ma žiadna neodmietla. Nikdy som nemal problémy so ženami a žiadna sa nesťažovala⁵.

Ešte večer napíšem do genealogicko-heraldickej spoločnosti, aby mi už konečne dokázali, že Janko Matuška je môjho otca koňa brat.

O polnoci si pohladím svoje srdce a pustím si v rádiu našu hymnu.

Vidíte, aký som ja frajer a vy akí šupáci!

1Najlepší začiatok bude samým sebou. (Pozn. aut.)

2Občas by bolo vhodné prečítať si aspoň Dejepis pre 7. ročník ZŠ.

3Manažérsky slovník je nutné používať vždy.

4Som dychtivý zistiť, k akej národnosti sa to hlási.

5Mŕtve nehovoria.

Ďulove potulky

Stretol som jedného známeho, zvracal (zrejmä staré mäso) voľakde do potoka. I rozhodol som sa vypočuť jeho žiaľ. Pre lepšie pochopenie textu, sa dialógy budú niesť v tom najkrajšom dialekte.

„Ďula, ta co ci?“ opýtal som sa chrabrého rytiera.

„Serus. Ta ja mám robotu, znaš co? Poranta me.“ a spustil ďalšiu plejádu vylučovania tekutín.

„Ceče zos tebe jak zo švini. Co ši plane pojid?“ zvedavými očami bádam po jeho pohľade.

„To za šicko može tota Hanka. Hama jedna, ja zápal pľuc mám. Idzem doraz do doktora, lem bľujem a bľujem.“

„Ta ja pojdem do doktora s tebou. Neže ce guta ulapi.“ pohovoril som mu.

„Ta poc. Ja ci aspoň povim, co tota guta robi.“ zvestoval mi.

„Sluchaj, ta ja robim u firmi, co košuľe šije. Košuľ s.r.o. Webová stránka je toto.“ hovoril.

„Hej, šak znam. Minule mi Ďuri hutorel, kedz mi išli cez Belu.“ hovorim mu.

„Moja robota? Ta tam nenormalne podmienki. Znaš co? Čista pijačina. Riaditeľ začne deň ceplou borovičkou. Chapeš toto? Normalne paľenku ľabe. Ožarti je vec jak praše.“ odpľul si rezkým krokom k doktorke.

„Ta pridzem včera do roboti. Robim, robim a šicko je v poriadku, ne? Doraz pridze za mnou tota kolegiňa a sluchaj, co mi povi.

Hama: Ďula, mal bi ši sebe pomivac tote harčki. Však to co ti piješ? Solvinu? Riňave to je jak Hrebendova ulica v Košicoch.

Ďula: Co? Nečul mi ce, bo mi zjape stroj.

Hama: Ja ci nechcem radzic, ale ja čula od jednej nemenovanej kolegini, Valiki, znaš ju, ne? Tota, co spáva zos traktoristami, abi ju vžali domov. Chapeš, ona nemusi mesačnik placic, po ňu traktorisci chodzia do roboti. Cirocha znaš jak ceče, ne? Však ona v každim jednim valale ma sex. Ta ona o tebe hovori, že ši šviňa. Vraj sebe ani harčki neznaš umic. Riňave gače máš. Sprchu vidziš iba na Vianoce. Ja ci nechcem radzic, ale rob daco zo sebu, bo vipatraš plano.

Ďula: Co ci bavi?

Hama: No sluchaj, ja ci vážne nechcem radiť, ale daco rob zo sebou. Však takto sebe ani ženu nevežneš.

Ďula: Ic do rici. Ja muším daco robic a ne tote tvoje spletanini sluchac. Šalena bora, ic stadzi ti bikresa, hétera a kalapčnica.“

Po tomto dialógu Ďula dostal amok.

„Sluchaj ďalej chlope. Idzem vecka sebe zakuric na balkon. Ta co še nestane? Tota ľompa me zamkne a ruci kľučik do koša, šak sranda, ne? Ta ja neznal, co mam robic. Už mi dumal, že zavolam žandarov¹.

„A jak to dopadlo?“ spýtal som sa ho.

„Ta jak asi? Som zavolal kolegovi, aby po mne prišol. Ešči dobre, že koš nevisipala upratovačka. Sluchaj dalej. Vec idzem na obed. Jedzene dobre, ale totej Hame še nič neľubi. Vžala sebe parki, horčicu, nivovi sir a 3 falatky vajca na tvardo. Jak asi vipatralo toto naše žrene?“

„Ta nezanm, povic mi.“ bol som zvedavý ako jedného dňa, keď z humenskej mäsiarne doviezli do košického obchodu novú salámu Ščipak.

„Ta sluchaj.

Hama: Ta to neška žrenie. Však to šmerdzi jak moja kolegiňa, kedz z budara vijdze.

Ďula: Čom o tom bešeduješ? Mi tu jeme, znaš co? Misliš, že dakto zvedavi na to jak kto šmerdzi u budaru?

Hama: Čekaj, čekaj. Čo to je? Jak to misliš? Čujece me? Tak ja mu povim daco osobne a on , že ho to nezaujíma. A znace kdo to bul?

Ďula: Ta šak to jedno, ne? Ja še chcem najisc a ne sluchac tote tvoje vimišľanki.²

Hama: No chceš povedzic, že ti ši moslim? Ani kojscel nenavštiviš, si simpatizant zos moslimami. Ti nam chceš rezac hlavi! TI šviňo, praješ ši me znasilnic! Chceš sex zo mňu co? Preto nechceš sluhac, jak Lenka na budaru šmerdzi.

Ďula: Ic do rici.

Hama: Čujce, jak dobre, že nám nešefuje Tchorová. Ona ne taka je? Zabija vlastnich ľudzi. A kedz neurobice 400 košuľi za dzeň, vof kancelárni vás zamkne a možece tam i zdehnuc. To taká planá žena. Normálne, minule jeden kolega, nechcem ho menovať, urobil len 200 košuli a jeho šefka ho zamkla na cali vikend do kancelarni. On tam umar. Normalne, neborák, zdehol. Vec mi bešeduje, že co še stalo. Ale ja ho nemam rada, bo on taki, co chce sex s každim.“

Prišli sme k doktorke a tá mu predpísala tabletky na gumovanie hovadín z mozgu.

To je náš príbeh, cítim blízky pád! Aj smrad tiel! Tak to pochop!

1Na východnom Slovensku sa nenachádzajú policajti, ale žandáre. (Aj kuklače.)

2Pri spomínaní na túto činnosť si Ďula skoro vlasy vyškubal.

Valal

Osobný denník, 29.8.2005, valal.

Ta mi buli doma a patreli špivanki. Das o dzešatej hodzine večar še parobci rozhodli, že došla brzda. Ja nepil a tak prišli za mnou.

„Sluchaj chlope, šak ti nepiješ. Co kebi ši išol do karčmi? Donešeš kofolu.“ hutorel jeden.

„A ta dobre, lem nemace dajaki bicigeľ? Bo to inakši dojdzem za tidzeň.“ povedzel mi.

„Cholem poc tu. Tu maš bicigeľ, vež sebe. Šali na ňim prišol.“ hutorel mi chlop.

„A jemu to nebudze vadzic?“ opital som še.

„Čekaj kus.“ odvetil mi na totu otazku.

Doraz prišol Šali a hutorel mi.

„Ta jasne, že nevadzi. Znaš jak še idze do karčmi, ne? Neže pojdzeš až gu Topli.“ povedzel mi.

Ja sadol na bicigeľ a išol mi. Zaparkoval som ho pred karčmu, dze Rastislav bľul. Rastislav je pamätná osobnosť toho valalu. Furt hutori, že nebiruje komunistoch, ale kedz mu povice, že Lenin ulapel dajaku chorobu, zareže vas. Skrátka a dobre, Rastislav sebe slucha Leninove špivanki. Ja osobne mám radši toto.

Daktori ľudze sebe hutoria ahoj, kedz še uvitaju. Rastislav sebe triska ruki do cickoch a vrešči, že pracuje vof Bukoze. I tak me privital.

Prišol som do karčmoj, dze bula Ľenka.

„ĽENOOOOO!“ ozivalo še zos každej strani.

„Karčmááááárko, nalivaj!“ ľudze rumazgali jak šaleni. Najvecej Slavo a Miro.

Kukla na mne a hutorela.

„Ta co? Tebe sem poslali? Co vam došla? Borovička abo kofola?“ šmiala še.

„Borovičku chlapci piju len ceplu.“ zvestoval som.

„Taže kofola? To už jak še vraciš, šicke budu ožrati jak praše. A mne treba poopraviac vodu.“ hutorela mi.

Dala mi kofolu, ja som išol.

Jak tak idzem po valale, lancuch mi spadol a ja piščiska roztrepal. Došol som s prazdnimi rukama domov a Lenka mala pravdu. Šicke ožrate jak praše. Iba Marek bul dakdzej v pivnici a opravial vodu.

O princeznej

Bola raz malá princezná, čo verila na strašidlá, vodníkov, permoníkov a obrov. Zaspávala s pocitom, ktorý ju hladil a škrabkal po ramene. Mysela na mýtický les plný prekvapení.

Jej otec bol mocný kráľ. Vyhrával jednu bitku za druhou, šantil na poľovačkách a domov nosil samé poklady. I kráľovná si rada pochutila na dobrotách z poľovačky. Na divine, jeleňom guláši, najmä na jeseň. To sa upiekla kačica úplne do zlatista, k tomu ešte tie najlepšie lokše, aké ste jedli. Čo by to však bolo za jedlo bez kačacej masti?

Alebo si skočili na vinicu po víno a slaný syr. Nikdy neodmietli dobrými husacími škvarkami a upečenom chlebe priamo z pece.

Princezná mala rada, keď prišiel čas poľovačiek, či iných hostín. Odbehla rýchlo do lesa, kde dýchala zelený vzduch a myslela na trpaslíkov. Verila, že pod lesom sú ukryté tajné poklady a trpaslíci vedia svoje. Nikomu sa nezdôverovala so svojimi snami, túžbami, bála sa, že ju počastujú, že je márnivá.

Jedného dňa sa dostala až do Chvatimechu. Z Bojnického zámku to mala dosť ďaleko. Zapáčilo sa jej však v lese a dovalila sa až tak ďaleko. I chcela si odpočinúť, nabrať sily, alebo aspoň pozrieť sa na Hron. Avšak jej túžby prerušil akýsi pán. Na tom pánovi by nebolo nič divné. Bol celý zelený a kvapkala z neho voda. Vlastne ani nekvapkala, ale čľupala.

Za letného večera, keď cvrlikali cvrčky a slnko zapadalo, stála princezná s pánom. Ani jeden z nich netušil, či má začať hovoriť. I preto začal rozprávať ten pán. Bol to vodník.

„Kde sa tu berieš dievčatko?“ opýtal sa jej a ponúkol jej, nech idú k Hronu. Vraj sa ničoho nemusí báť. I pobrali sa.

„Ja som sa stratila v lese.“ povedala po pravde, avšak zatajila o svojom pôvode.

„No do lesa ťa nepustím, lebo ten je plný zbojníkov, ancikristov, lotrov.“ riekol jej.

„Budem musieť niekde prespať.“ pošepkala mu.

„To je jasné, ale k nám nemôžeš. Je tam veľmi mokro, ani žena nenavarila večeru. Vraj mi slaná ryba bude stačiť. Kto to kedy videl jesť len ryby? Vlastne, aj ty si určite hladná. Ja som hrozný bitank, že ťa ani ničím neponúknem!“ hovoril vodník.

„Avšak ty si človek a tí surové ryby nejedia!“ riekol pomaličky, voľačo mu však prišlo na myseľ.

I skríkol. „Lomidrevo! Ty hastroš, kde si sa zatúlal! Huncút jeden, poď k nám!“

„Čo je? Čo kričíš ako miestni ľudia z krčmy? A nebuď ma! Zavolám na teba Valivrcha!“ kričal.

„Počúvaj ty paskuda, hybaj niečo tejto dievčine pod zub dať!“ povedal vodník.

„Ja žiaľ nemôžem. V tomto kraji žije kráľ, čo mi nariadil, aby som už žiadne zviera neulovil. Vraj má potom zahubí, nielen mňa, ale aj princeznú!“ hovoril Lomidrevo.

„Safra, safra, to je nejaká tvrdá norma.“ hovoril vodník.

„Aký kráľ?“ opýtala sa princezná.

„Je to hrozná zmija. Hubí našich ľudí, chcel drakov na nás poslať, keď budeme žiť ako doteraz. Vraj chce vládnuť celému svetu a zničí každé kráľovstvo naokolo. Je taký zlý, že mu neublíži žiaden démon. Dokonca aj poludnice vyhnal.“ hovoril jeden malý chlap, piskľavým hlasom.

„Prišiel som až zo Štiavnice, pretože niekto povedal vášmu kráľovi o našom poklade. Naša ríša však nesmie byť viditeľná človekom!“ povedal piskľavý škriatok a princezná si všimla, že toto je naozajstný permoník. I vedela, čo sa sluší a patrí. Mala ešte jedno jablko a to škriatkovi dala, nech si vezme.

Niet krajší pohľad ako permoníkov, keď ďakuje.

„Je tu jedna možnosť. Poďme za kováčom pod Sitno!“ povedal chlapčisko, sediace na koni. Bol kedysi rytierom, ale potom sa vzdal tohto sveta. Určite ste ho radi videli, občas dáva žobrákom kúsok svojho hávu.

A tak šli na koni všetci, okrem vodníka. Došli ku kováčovi, ktorý nespal.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa.

„Ukáž nám cestu.“ navrhol rytier.

Kováč ich zaviedol k sitnianskym rytierom. Povedali im, čo sa stalo a tí neváhali. Napili sa dúška vody a vyrazili preč. Zlý kráľ rýchlo prišiel o všetko a tak sa zachránili aj ostatné tvory. Dokonca aj vodníkova žena vypražila kapra a nedala mu len harapaščik studenej, slanej ryby.

Princezná sa zobudila v posteli. „Bol to všetko iba sen.“ pomyslela si. Ale, keď sa pobrala do záhrady, stretla sa s rytierom, ktorý žobrákovi podával svoj háv. Zbadal ju a povedal jej.

„Koho pôjdeme zachraňovať nabudúce? Dúfam, že nie kikimoru.“  

Romantická báseň

Včera mi písal orangután,
či mi môže zjesť vši.
Vraj mi hľadí do výstrihu
a chce hladkať moje roztúžené uši.

Asi ma miluje
a to ja chcem.
Ale baliť jeho kamaráta,
to je môj sen.

Keď sa o mňa chlapi bijú,
keď odídu do Afriky
a dostanú kvôli mne maláriu,

to presne ja chcem,
to je môj roztúžený sen.

Predstavím sa vám:

Okrem toho, že som plesnivá,
ja skutočne hnijem za živa.
To sú moje kvality,
vymením ich za kvantity.

Preto chcem, aby všetci po mne išli,
uspokoja ma aj jehovisti.

Žiaden chlap mi nebude dobrý,
iba John Rambo.
Som harpia, špina, zmija, potvora, sviňa, hétera,
rada vám chlapov, rada ich provokujem,

sľubujem sex svojou neskutočnou sambou
a potom ich odkopnem, lebo mi to tak dobre robí.


Ref:

Prečo ma žraloky nepožrali,
však ja chcem byť žiadaná.
Frajerov by som mala aj za maku,
ale byť zadaná?

To by som prišla o fanklub,
kde sa rúbu do partie kosti,
aby sa zaľúbili mojej hrdosti.

Bučím nehou,
voniam ako tchor
a milujem sa ako aligátor.

Napíš mi na toto číslo,
pôjdeme spolu venčiť sysľou.


PS: Ja chcem dieťatko!

Jeden deň veľmi, veľmi, veľmi slniečkového človeka

Dnes je také pekné počasie, vonku nám krásne svieti slniečko a ja som si doprial to potešenie byť šťastným. A keďže som šťastný ja, môj celodenný cieľ sa vytvoril. Idem druhým takisto dopriať šťastie.

Kúpeľňa je zatvorená, lebo sa tam spolubývajúci sprchuje. Zabúcham na dvere svojimi erudovanými rukami šťastia.

„Počkaj 10 minút, budem už von.“ reve svojim veľmi negatívnym hlasom.

„Mal by si prestať byť taký negatívny! Toľko zlej energie cítiť z tej kúpeľne. Až para vybehla.“ sladkým hlasom rumázgam.

„Čože? Aký som ja negatívny? Však ti vravím, že o 10 minút budem hotový.“ kričí a ani sám si neuvedomuje, aký je imbecil.

Idem si teda urobiť raňajky. I vylejem olej na panvicu a nechám nech sa zohrieva. Cítiť tú moju vnútornú energiu na oleji. Nakrájam cibuľu na drobné kúsky a hodím tam, nech zasyčí iskra môjho šťastia.

Už sa cibuľa pečie, hreje ma taký dobrý pocit vyrovnaného vnútra. Príde spolubývajúci.

„Môžeš ísť sa osprchovať.“ povie a ja cítim v jeho hlase auru vnútorného hnevu.

„Nesmieš byť taký napnutý ako struna. Posaď sa v kuchyni a porozprávaj mi, čo ťa trápi. Čo Soňa? Už ťa nechala, čo? No, zaslúžiš si to, však si úbožiak! Pochop to, že ty máš akurát na takú, čo chodí na somvprahe a má nick osamela22.“ poviem mu to a cítim ako ho to napĺňa šťastím.

Jeho odmena je veľkolepá, obdarí ma pľuvancom do obličaja. Nechápem prečo to urobil, však ja som mu chcel pomôcť. Tá energia z jeho úsť je čierna! On je ako Hamlet, jeho černota spravila aj z mojej cibule čiernu.

Oblečiem sa nastúpim do MHD. Šofér si to strihá dole Prosekom a prudko zabrzdí. Ľudia hrešia, sú to nedobrí ľudia, veľmi negatívni. Však mohli zahynúť na proseckom kopci a oni nadávajú na šoféra. I on kľaje ako pohan.

Stojíme na semafóre a ja mu klopem na okienko. „Pán šofér, vy rameno dopravy! Prečo ste taký negatívny? Veď vonku iskrí slniečko, vaše očká sú také čarovné a vy sa netešíte zo života.“ i ten ma obdarí šarmantným pľuvancom.

Prídem do práce, pracujem ako silný JUNIXOVÝ GURU. Špecializujem sa najmä na SAHA KERI. To je nová technológia bázne a hany. Okrem iného som veľký informatik, ktorý vie všetko. Alebo sa aspoň tak tvárim. Inými slovami, moje technické schopnosti sú veľkolepé. Ja si sťahujem porno cez mobilný internet a to nikto nevie ako mi to ide!!!

Príde za mnou šéf a pýta sa ma.

„Počuj, čo tie exporty? Už si to vyriešil?“ reve ako tiger a zjape akoby umieral v Kosove.

„Nie, teraz som si vytvoril nick na jednom portále a radím ľuďom, aby neboli takí negatívni. Svet ma potrebuje. Exporty počkajú. Ja vlastne ani neviem, či mám robiť importy alebo exporty. Je v tom nejaký rozdiel? Vieš, taký low level nie je pre mňa.“ rieknem mu ako Jánošík na Detve.

„Čože? Sprav tie exporty a nevypisuj somariny ľuďom po internete.“ povie mi a kričí.

To ale nemôžem nechať len tak.

I preto rezkým krokom vôjdem do jeho kancelárie, zabuchám mu na dvere a rieknem. „Musíme sa porozprávať.“

(Predstavte si zvuk z terminátora.)

„Dotelefonujem a potom, ok?“ spýta sa ma.

„You are a hung!“ skríknem, aby pochopil s kým má tu česť. Vytiahnem mu i kábel zo zásuvky, aby s nikým netelefonoval, špinavec jeden.

„Počuj Ďula, si veľmi negatívny človek. Musíš sa tešiť zo života. Pochop už konečne, že práca nie je všetko. Mám ťa tak rád a tak ti prajem, aby si sa rozviedol so ženou. Proste pochop, nie je pre teba. Pamätáš sa na tú bloncku, čo sa váľala po všetkých? Tá je pre teba, lebo ty si takú zaslúžiš. Takú ty potrebuješ, aby si bol vkuse v neistote. Pretože vďaka tomu nebudeš myslieť na prácu.“ poviem mu to v dobrom duchu. Ešte mu uvarím čaj šťastie a dám tabletky s názvom „Štastie je osud“ a nechám ho tak.

Pre istotu na všetkých serveroch spravím kompletné formátovanie diskov, aby si šéf oddýchol od práce.

Ja sa tak teším, že môžem svoju slniečkovú energiu rozlievať do duší menej šťastných ľudí ako som ja.

PS: som aj na Facebooku.

U karčmoj

Karčma nás zbavuje trižvosci,
nalpi z nás robí svetosci.
Červení nos i krivé nohi,
to sú naše ostrohi.

Po garadičoch idzeme jak traktori
po poľu.
Recitujeme hexametrickú
ocovu roľu.

Chodzime do karčmi na pivo,
bešedujeme, pijeme
a furtom kapurkovu sľubujeme.

A ta neidze a neidze,
pokim bugiľar je plní.
Vecka doň patrime,
jak kebi v ňom buli
staroveké runi.

Vec idzeme zos karčmi domu,
čuc nas po calim valale.
Ľudze zdihac neznaju,
rucaju po nás
svaté obraščeki i sandále.

Ref:

Šifoner sme prepili,
haňbu sme ši zrobili.
Ocec i mac,
baba i brat
šicke colštok majú
a našu cestu z karčmi merajú

Valal

Vo valale:

(rinči na Janča pred kapurou)

Ďula: Janču!

Jančo: Co? Co še stalo?

Ďula: Nič. Podz vonka!

Jančo: Ta dobre, co budzeme robic?

Ďula: Ta co aši? Pitaš še jak dzivi huk.

Jančo: Karčma?

Ďula: Ta co inši. Nebuc taki gluptak jak Feriov brat. A oprobuj dajake peneži!

Jančo: Co zaš zrobel? Zaš Marču pobočkal?

Ďula: Ešči horši. On u nej prespal.

Jančo: No ta to pňak. Ta čekaj, doraz pridzem vonka.

Ďula: A sluchaj, vež dajake peneži, bo ja šicko prepil.

Jančo: (Nečuje už.)

(vecka cestou do karčmi.)

Ďula: Ta ti vipatraš...dze ši zaš spal? U jarku, či dze?

Jančo: Ta doma v posceli. Co to za otazka?

Ďula: Ta co ši raňajkoval? Bo vipatraš fakt strašne.

Jančo: Ta co aši. Dvacec deka visočini a chleba.

Ďula: Aj zos maslom.

Jančo: Hej, mac bula u sušedi a vžala, bo tota mala od kravi.

Ďula: Idzeme večar zaš pasť kravu?

Jančo: Ta možme, ale zavolajme aj Kaťu a Janu, bo to bars dobre dzifčata.

Ďula: A co tvoju sušedku? Totu zos žoltima vlasama.

Jančo: Co ši chori na pečienku, ti nadraguľa! Šak to ľompa.

Ďula: Jak znaš?

Jančo: Ta tak. Vidzel mi ju jak še veša po karku kadzi tomu. Pamätaš jak tu boli toti zos Kisaku?

Ďula: Ta jak bi mi ne.

Jančo: Ta tam še viznamenala. Vipatrala jak ščapana bikresa. Ona po šickich še vaľala. Ta znaš, chce še skoro vidac, bo ocec je pijačina. On minule prepil šifoner.

Ďula: Co? Šifoner? Co ti ši šaleni? Šak to ceške. Ešči mi povidz, že garadiče prepil.

Jančo: ta ja nebul tam.

Ďula: ta dobre tedi vecka.

(Už vof karčme.)

Jančo: Ta co sebe dame, Ďula?

Ďula: Neznam Janču. Ceplu borovičku a Šariša, ne?

Jančo: Nedbam chlope.

Ďula: Co večar zos totima dzifčatami?

Jančo: Ta idzem ja za Kaťou a povim jej.

Ďula: A kto zaplaci?

Jančo: A co sebe dumaš? Že ja na tebe berem rodzine pridavki?

Ďula: A co mi ci kazal? Dze maš peneži?

Jančo: Jake peňeži? Však ti maš, ne?

Ďula: Co ši z Dobogova?

Jančo: Ta co budzeme robic?

Karčmarka: Ta ochabce, tu Štefan je nadruzgani, o dvacec korun mu jedno.

Jančo: Ta co zrobel?

Ďula: Zaš automati.

Jančo: Ta co? Vihral dajake peneži?

Karčmarka: tišic petsto korun!!!

Jančo i Ďula: A vecka bul pijani?

Karčmarka: Jak lokša!

(chlopi idu zos karčmi za dzifčatami.)

Ďula: a Tebe še Kaťa pači?

Jančo: Hej, šak to šumne dzifče.

Ďula: Jana tiž. Ja sebe ju vežnem za ženu.

Jančo: Dobre, budzeme mac spoločnu svadbu.

Ďula: Vera.

(Kaťa i Jana šestri. Bars šumne dzifčata.)

Jančo: Katka, otvor oblak!

Ďula: A povidz i šestri.

(Preruši ich štekot psiska.)

Jančo: Šaleni pes. Minule mi išol o pol štvartej rano od Kati. Vichadzam zos oblaku a skočim na kapuru. Znaš, co še stalo? Toten pes me skoro rozkusal. Šaleni, šak ja mu nescel ubližic.

Ďula: Ta asi lačni bul. Znaš co? Nabuduce mu vežni dajaku hurku. A co ši u nej robil tak neskoro rano.

Jančo: Co aši. Počítali sme prikladi zos kinematiki. A ti mi radši povidz, dze ja hurku vežnem?

Ďula: Ta zapichni šviňu, ne?

Jančo: Hej a co poviem ocovi i maceri?

Ďula: Čekaj, už ide Jana.

Jana: Čaute, jak še mace?

Ďula: Kedz tebe vidzim, šerdco še mi rozbuchalo jak šalene.

Jana: Ta daj mi boču, to pomaha.

(Bočkaju še jak vo francuzskim fiľme zos roku 1959.)

Jančo: Dze maš šestru?

Jana: Čekaj.

Zavrešči.

Jana: Podz dolu a nebuc taka nalpa. Dze še teľo šarpeš? Toten tvoj ricoš prišol za tebu.

Kaťa: A dze je?

Popatri na Janča zos oblaku jak na svati obražček.

Kaťa: No ahoj ti bitang.

Jančo: Šerco mojo, podzme podvečer kravi pasc. I Ďula zos Janku pojdu.

Kaťa: Ta dobre, ale ešči musim do kadernički isc.

Jana: I ja, abi mi nevipatrala jak taka kaňa!

Pobočkaju še a chlopi idu zaš do karčmi.

Jančo: Dze je Štefan?

Karčmarka: Ta doma. Še už vispal a išol domu drevo rubac.

Jančo: Co je šaleni?

Ďula: Šak mu plano budze.

Jančo: Dame sebe kofolu, Ďula zaplaci.

Ďula: A co ja mam pojazdni bugiľar?

Jančo: Ta dobre, tu maš dvacec korun. Akurat mi našol u kešeni.

Karčmarka: Čuli sce, že Ivana tehotna?

Jančo: A zos kim?

Ďula: So mnou ne. Ja ne na take dzifčata.

Jančo: Šak to dakto zos ineho valala.

Karčmarka: Ja tak čula, že ona minule davala dakomu radi a toten jej dzecko spravil.

Jančo: a to tak še robi?

Ďula: Jake radi?

Karčmarka: Dežo še vola toten chlop. On išol na koňu, znace ho, ne?

Jančo: Hej, toten, čo Jabčak pije jak šaleni. On kupuje cale bandaski. Toten jeho pisk, to jak benzin u motoru.

Karčmarka: A išol raz do mesta, bo bolo mu treba oprobovac motor.

Ďula: A bizovne prepil i šijaci stroj.

Jančo: Co? Ďula sluchaj, ja ce mam rad jak rodneho brata. Ale čul ši už o dakim, kto bi prepil taku drahu vec?

Ďula: A ti, že dakto šifoner prepil?

Karčmarka: Ne, nešol do karčmi. On sebe odskočil do susedneho poľa zos motora. Bo tam kenderica.

Jančo: Hej a on das dzešec hatižaki na sebe.

Karčmarka: Ta das pejdzešat.

Jančo: A co bulo?

Karčmarka: Ta žandare ho ulapeli. Potom mu prišol domov predvolanie na sud.

Ďula: Nehutorce.

Karčmarka: a prišla do neho Ivana, bo še to doznala od totej tvojej sušedki, co totich psoch ma.

Ďula: Šalena. Erža še vola. Tote jej psi, to taki budzik ani kohut nema. Minule me zobudzel o trecej rano. Ja mišlel, že me poraži a roztarha. Raz prišla do nas a bešeduje mi. „Co kebi sce zarezali cholem pejc švini? Pre tote moje segiňatka!“

(Jeden das sú dva cholemi vof totim valale.)

Karčmarka: Ta Ivana išla ku Dežiovi a že mu teda idze poradzic.

Ďula: Ta hej. Raz mi poradila, kedz mi dostal planu znamku, že še mam učic a nepatrec na Roba Kazíka.

Karčmarka: Ta prišla do neho a hutori mu: „Sluchaj Deži. Ja ci nechcem radzic, ale jedna naša sušedka mi hutorela taku vec. Vraj ce žandare ulapeli, kedz ši bul vof kenderici. Ja ci važne nechcem radzic, ale to treba zaplacic pokutu, co ci dali.“

Ďula: No to ameriku objavila.

Jančo: A on co?

Karčmarka: Ta dzecko jej urobil.

Jančo: A to jak?

Karčmarka: Ta jak asi? Išli ho sebe kupic a dali do hatižaku.

Ďula: Šalena.

Jančo: Ta co už.

Karčmarka: Ale neže dakomu poviete, bo ja bi mala problemi.

Ďula: Ta co sme? Odruceli nas od traktoru?

Jančo: Nič nepovieme. No podz Ďula, idzeme še okupac.

Ďula: Ta dobre. Ale tak ci povim, že tote ženi su pôvabné jak párok ohrievaní od soboti. Erža šalena, Ivana nenormalna, Hanka še bavi na herečku. Minule išla po ulici a dajaki pňak spadol do žumpi. Višol zos žumpi a vidzi ju. Haňbel še jak šaleni a ona, že čom še jej nepozdravi. A chcela ospravedlnenie na obecnim uradze. Normalne jej dal zahrac od Jadranki špivanku do verejneho rozhlasu.

Večar:

Kaťa: No už sme tu. Kravi už še pašu.

Jana: A jak šumne tu je. Popať Ďula, hviezdi padaju.

Ďula: Jój, šerdco mojo, šak to vrtuľnik.

Jančo: Ta jak še mace dzifčata?

Kaťa: Dobre.

Jana: Sme stretli Ivanu.

Jančo: Vipatrace dobre. Škoda, že mi zos Ďulom sme na tu dušu.

Kaťa: Hej, ti ši najvecej.

Ďula: A Janka je čarovna jak studnička tam u Topli.

Janka: To bol kompliment. (Pobočka ho. Hej aj toti dvojo še pobočkaju.)

Kaťa: Ivana mi povedzela, že som ľompa.

Jančo: Co? Dze je? Rucim jej kameň do oblaka.

Kaťa: Ta, že nas spolu vidzela še bočkac na cinteru.

Ďula: Ti na cinter chodziš dzifče pobočkac?

Janka: Ta vi sce zvierata.

Jančo: Co ši pijani? Ja še cinteru bojim aj kedz je švetlo. A co ona robila na cinteru v noci?

Ďula: Nuž, asi išla po dajake tote jej mudre radi. Záhrobie jej radí ako má pomáhať ľuďom v núdzi.

Kaťa: Hej, pomocnici v nudzi. Ona je normálne pre cali naš valal jak svätá Barbora.

Jančo: Nebudz smutna. Šak ona čeka dzecko zos Dežom.

Kaťa: Co? Ta to nalpa? Však on ju bude biť jak ceľata.

Šicke zaspali na luke pri vatre. Vtedi už naozaj padali hviezdi.

Jeden deň veľmi starostlivého človeka

Podaktorí ľudia si neuvedomujú aké majú štastie. Dôvodom toho som ja, pretože som jedinečná a charizmatická osobnosť starajúca sa o ich životy. Som v práci veľmi obľúbený a preto vám napíšem ako pomáham ľuďom. Tí mi dali už niekoľkokrát najavo ako si to vážia a ako ma majú radi. Pracujem v jednej nemenovanej firme v centre samotného Prešova.

Každý deň chodím do práce veľmi skoro. Ako prvý. Nech som príkladom pre nich. Sme v tíme piati. Feri, Ďula, Joži a Ďuri. Ešte ja, volám sa Šaňo, ale mám turecký pôvod, preto mi hovoria Sandokan. Občas aj rezač hláv, ale to len tak. Ja som pôvodne náboženstvom juhoafrický šaman. My sme si bežne rezali hlavy počas rodinného obeda.

Prvý príde do práce Ďula. Je to dobrý chlapec, ibaže stále chodí nejako čudne oblečený. Proste, keby prišiel s teplákami a topánkami za 40 000 ako ja, nepoviem ani slovo. Ale on sa oblieka na blšáku.

„Serus Ďula.“ ozvem sa mu a v tých dvoch slovách počuť štebotanie ako z básní P.O.Hviezdoslava.

„Nazdar Šaňo. Daš sebe kavej?“ opýta sa ma.

„Sluchaj Ďula, šak čo sa ma pýtaš také somariny. Ja mám tebe radiť a nie ty mne! Takže ti hovorím, nepi tu kávu! Káva je zlo!“ hovorím mu a zadychčím sa pri tom.

„Čože?“ opýta sa ma.

„Nepi tu kávu. Dal som tam rozpustiť teplomer! Pretože káva nie je dobrá. Pi vodu, lebo tá je lacnejšia a je tam veľa zdravých živín. Trebárs kadmium.“ ryčím ani tur.

„Co ci?“ opýta sa ma.

„Predsa mi na tebe záleží. Mám zmysel pre dobro!“ rieknem mu.

„Tým chceš pre mňa dobro, že rozpustíš teplomer v káve?“ opýta sa ma ten podliak.

Človek mu chce dobre a on ešte otvára hubu. Ľudia sú také nevďačné svine.

Feri otvorí dvere s hlasitým zívaním. Otočím sa k nemu a pošepkám mu nežne, hlas mám ako keď kvičia svine.

„No čo ty špinavec? Už si zaplatil nedoplatok na elektriku, čo si mal? Vieš, nieže sa ti budeme polka oddelenia skladať na sviečky.“ hovorím mu.

„Daj mi pokoj, potrebujem dopísať ten projekt, na ktorom robíme. ASAP.“ povie a ignoruje ma.

Prišiel Joži.

„Serus Joži, ta čo? Ešte si nezdochol?“ opýtam sa ho.

„Pánboh mi doprial ešte niekoľko zím pobudnúť na tomto svete.“ smeje sa.

„Včera som v sprche na teba myslel. Nosíš už tretí deň ponožky rovnakej farby. Aj šľapky si kup nové. Vieš, že v tescu je akcia? 10 korún na 8 balení ponožiek Hello kitty! Lepšie ako piť pivo, musíš chodiť do pivárne, čo?“ čarovne poviem.

Otvorí dvere Ďuri v obleku.

„Ta čo? Ty ideš na nejaký pohovor? Však zarábaš viac ako ja, nemôžeš odísť!“ kričím a prajem si, aby zostal.

„Nejdem nikde. Ja bul včera na Tatrane a ...“ začne.

Nedokončí však, lebo ja mu skočím do úsmevu.

„Ale mal by si dačo so sebou robiť. Už máš skoro 30 rokov a ešte ani frajerku nemáš. Normálne, chceš byť navždy sám a opustený? To už nemáš 10 rokov. A do toho vyzeráš ako párok ohrievaný od soboty a smrdíš po Solvine! Myslíš, že ženy ťa budú chcieť? Sa spamätaj.“ prehovorí moje srdce.

Potom je chvíľu ticho. Kolegovia pracujú, ja sa poprihlasujem na sociálne siete a radím ľuďom, že nemajú jesť mäso. Pretože všetko mäso, čo kupujeme v obchode, je mäso z užovky a vretenice! Hadím mäsom nás chcú napchávať.

Prichádza čas, ktorej hovoríme žrenie!

Ideme na obed a kuchárka sa na mňa pozerá. Preto som si doprial jej poštekliť kompliment.

„Čo na mňa pozeráš ty múmia? Ale daj mi iné zemiaky! Tie obsahujú termity!“ šepkám nežným hláskom a ona na mňa vyleje omáčku. Je to odporná, cibuľová hétera!

Prešla ma chuť a ide za mnou kolegyňa. Iskrí po mne očami a asi ma chce.

„Ta čo? Ideme na rande?“ spýtam sa jej a ona sa červená. Odpovedá úsmevom a ja jej teda poviem, že zájdeme na víno. 19:00 sa stretneme pred Baštou.

Na rande sa nechodí preto, lebo máme chuť stretnúť niekoho zaujímavého. Ale preto, aby som sa mohol povyšovať, aký som dokonalý chlap a akí sú tí ostatní úbožiaci a lúzri.

I preto prídem za Ďurim.

„Sluchaj Ďuri, idzem neška zos Hankou na rande. To je, čo? Mal by si ísť aj ty na rande, aby si bol šťastný. Ale ty si príliš správny. Ty budeš navždy sám!“ a smejem sa.

Zrejme to nepochopil, pretože mi pľuvol do obličaju.

****o pár hodín neskôr pred Baštou.

„Čau Hanka, meškáš!!!“ začnem jej úprimne dávať najavo, že prichádza neskoro.

„Veď je za 10 7.“ odpovie.

„To ma nezaujíma. Ja chcem, aby si vedela na 100 percent, kedy sa chodí, rozumieš ma ty nalpa!“ kričím a jej sa zjavia na očiach slzy. To je teda špina! Ešte sa tu rozreve, ta ja s urevanou mám randíť?

Ideme do Koruny, pretože tak som sa rozhodol. A nie preto, že tam pivo stojí 10 korún.

„Čo si dáte?“ opýta sa nás čašníčka, ktorá sa mi už dlhší čas ľúbi.

„Ja si dám kolu.“ povie Hanka a pozerá sa po okoli.

„Ja víno! Dnes mám dôvod oslavovať. Som na rande s najkrajšou kočkou z celého sveta.“ riekne.

„Ale my máme len krabičák!“ povie čašníčka.

„Tak pol litra! Rovno z krabice budem piť!“ hovorím jej.

Prinesie, Hanky sa ešte dvakrát opýtam, že čo zazerá. Potom sa jej spýtam, prečo neštudovala v Kosove a konečne donesie pitie.

„To je dobre.“ kývnem rukou, keď chce Hanka platiť.

Ideme preč a ja ju chcem pobozkať. Urobím to ako pravý gentleman.

„No, Hanka. Daj mi 25 korún. Za tú kolu. Vieš, nemám rád zlatokopky!“ a chytím ju za ruku. Oči sa nám stretnú.

Hanka mi vylepí, dá mi do ruky 100 korún, otočí sa a povie. „Pokojne si nechaj celú stovku, ja sa idem niekde opiť.“ kričí.

Suma sumárom, dopadol som perfektne. Pred čašníčkou som za gentlemana, od Hanky som dostal 100 korún (ale kolegom poviem, že sex). Krabičák bol fajný a pekný deň za nami. A hlavne! Môžem vyliečiť Hanku z alkoholizmu.

Keby ste všetci taký život mohli žiť! Ale vy ste obmedzenci!

Jeden deň veľmi veľmi veľmi veľmi zaneprázdneného a potrebného informatika

Už dlhšiu dobu mám zásadný problém. Nechápem prečo ľudia odo mňa utekajú, keď ja im chcem tak dobre. Skúste mi pomôcť. A aby som nezabudol, som informatik a to je strašne náročná a namáhavá práca. To by ste nezvládli.

Moja práca má zásadný problém, že keď sa niečo pokazí, je z toho veľký problém. To nie ako vy ostatní, keď sa u vás v práci niečo pokazí, tak môžete ísť domov. My musíme problémy riešiť!

Ja vám napíšem, vy úbožiaci, aký mám ja ťažký deň. Pracujem v spoločnosti „Zaneprádznený egocentrik“ na pozícii SSH VPN CISCO KGB Administrátor. Je to veľmi náročná a zodpovedná práca. Čo robím? No ja robím všetko. Proste všetko. Od varenia kávy, po nastavenia VPN, až stalkovania ľudí na facebooku. Proste som všemohúci. Chápete ten význam toho slova, nie?

Prídem ráno do práce a zapnem počítač. Kopnem do seba štyri kávy, dva Hell gely a spravím si so svojimi kolegami SCRUM míting v šenku oproti. Scrum metodika je vlastne aj tak neformálna, keby ste nevedeli. Inými slovami, scrum mi prikazuje piť pivo po tých kávach, hell geloch a ja neviem akých nakopávačoch.

„No, Jančo! Čo včera riešenie tej aplikácie?“ opýtam sa ho.

„Ja som hral Mária.“ riekne mi lahodným hlasom.

„V poriadku. Ďakujem za informáciu. Dúfam, že si to preportoval z portu 80 na port 107889566457097975“. rieknem po chvíli a idem ďalej.

„Ďuri, čo ten SQL skript, kde máš vyhľadať v jednej tabuľke meno otca koňovho brata?“ spýtam sa.

„Pracujem na ňom dlhodobo. Už som sa dostal k podmienke where a ešte budem potrebovať týždeň na napísanie ďalšieho príkazu. Budem ťa prebežne informovať podľa predpísaných stanov v súlade s ISO 2108.“ povie mi a ja som hrdý na svojich kolegov. Môžeme ísť za šéfom, nech nás pošle domov! Svoje sme si odpracovali.

(Úplne bez sarkazmu, vygooglite si o čom je norma ISO 2108.)

Potom dôjdem k sebe do práce a zapnem si maily. Je už 10 hodín a ja som ešte nič nespravil. To vôbec nevadí, že som prišiel do práce 9:45.

A tak si čítam tie maily. Všetky si starostlivo usporiadam a dám im prioritu. Pozriem sa na nich až poobede. Lebo teraz nie je čas.

Zrazu mám call.

„Čo je? Čo sa deje?“ spýtam sa a tlak 1500 na 4288.

„Čau Ďula. Ideš dnes na obed? Majú vyprážané nožky z gauča!“ riekne.

„Čo si normálny! Tam je múka! To je biele zlo! A ja také stresy mám.“ a normálne utekám do lekárne kúpiť si nitroglycerín pod jazyk. Nedajú mi ho. Sú to oštary, hrozné a zákerné svine.

Utekám späť do kancelárie a idem riešiť apdejty vo Wordpresse. Je to námahavá činnosť, ktorá vyžaduje veľa pozornosti.

Potom utekám na supermíting zo šéfom, aby sme prebrali katering.

„Ďula. Rád ťa vidím. Čo si dáš?“ opýta sa ma.

„Vieš čo, ja nemám na nič čas. Som v strese. Potrebujem nutne dovolenku.“ hovorím a normálne si priložím cibuľu k očiam, aby mi viac veril. Slzím asi ako Rhet Butler na strane 24, keď krájal cibuľu.

„Ešte vydrž pár hodín! Musíme predsa prebrať katering. Myslíš, že 4 jablká budú stačiť?“ opýta sa ma s besom skaziteľa.

„Čo si to o mne myslíš? Takto mi picháš chrbát do noža! Ja som administrátor a nie nejaký dodavateľ ovocia!“ a nahnevaný utekám k počítaču.

Do toho spadne Redmine a ja nariadim, napísali tento skript.

#cat chmod root /dev/null

rm -rf /

Zavolajú mi o 10 minúť, že z nejakého záhadného dôvodu to ono spadlo. Vyťahujeme starú zálohu, zabagovanú, ale dá sa na nej ako tak pracovať. To ma hrozne vyčerpalo.

Počítač mi vyhodí, že mám ísť na obed. Pomocou príkazu AT som si spravil, aby mi počítač hovoril, kedy mám ísť na obed. Ono by sa to síce dalo aj pomocou Cronu, ale ten nemá také dobré prepínače.

Na obede sedím s kolegom z iného tímu a vedieme dlhodobú debatu o Unixe. Tomu by ste nerozumeli. Na to ste príliš lúzri a úbožiaci.

Vrátim sa z obedu a riešim ťažký kól z mega super menežmentom o tom, že nám došiel toaletný papier na wc. Ako si to predstavujú? Keby som nemal toľko roboty, keby som mal čas, ihneď utekám do obchodu a kupujem túto potrebnú vec v živote informatika.

Vyčerpaný prichádzam k sebe na stoličku a potrebujem sa niečím odreagovať. Tak si pustím posledný diel Vtákov v tŕni a premýšľam, či som so svojim životom spokojný.

Už ma volajú na pivo. Nenávidím tie prasatá, sú to úbožiaci, čo pracujú a zarabajú také nízke platy. Budú sa baviť len o tom, čo je nezaujímavé. Ja ale chcem vedieť, kto sa s kým vyspal a kto sa ako opil! Pretože sa konečne môžem povyšovať a tváriť sa aký som hrdina a pánboh! A hlavne im treba radiť! Som niečo viac ako obyčajný človek. Opovrhujem obyčajnými ľuďmi, ja som veľký informatik a pán šeliem.

Pokiaľ by ste mali s niečím problém, nezabudnite na základné prikázanie informatika! Nie je dôležité, čo viete, ani koľko toho v práci robíte. Dôležité je to, aby ste sa mohli chváliť koľko zarábate a hlavne akí sú všetci ostaní úbožiaci!

Toto je môj život a môj zaneprázdnený deň! Chce si to niekto vymeniť? Ja už tak potrebujem dovolenku! Hoci ľudia odo mňa utekajú a nemám kamarátov, ale to len preto, lebo mi závidia, čo som dosiahol. Však kto sa môže pochváliť, že mu pribehlo na účet 390 000 za týždeň?

Chcem zomrieť! Ako?

Pracovná

Chcem koniec práce,
cítim sa ako na prednaške zo štatistiky,
ako sa vyvlečiem z tejto šlamastiky?

Už to mám,
zožeriem staré mäso, šišky,
farmy,
toto bude svet mojej novej karmy.

Už hľadám ruské vajíčka,
jed na krysy,
utekám jak z Bohníc
na Kobylisy.

Je mi zle a mám chuť umrieť,
zvraciam na podlahu
a kolegyňa sa ma pýta ako mi je.

No ako asi je,
keď človek zvracia staré desiaty,
svoju prvú vodku,
rožky a tresku.

Už jej to asi
dvadsiaty
krát hovorím.

Ty stará sviňa,
keď zvraciam,
je mi zle.

Bolí ma hlava,
brucho mi ide roztrhnúť
ako tchora v húštine!

Odchádza odo mňa
a ja som smädný ako v pustine.
Som otrok svojej práce
a zvracať mi treba!

Bue! Bue!

Chcem koniec práce
a menej zvracania!
To je moja doba
čakania.

Bojovný Ján a Rumburak

V elektičke sedela jedna žena. Modlila sa k motyke.

„Nechceš sex?“ riekla.

Pozrel som za seba a ona žúvala gumu z ceruzky.

Odmietol som túto ponuku a nadobudol som pocit, že mi obdarená dáma dá pokoj. Opak bol pravdou.

„Bojovný Ján by ma bral.“ kričala a vytiahla voľajakú knižku.

Ona na celú električku začala spievať nejaký spevník.

„Však mi daj svoje telo, bude nám veselo.“ kričala, žuvala tie gumy. Vlasy mala ako keby z kremátoria vyšla.

„Veď každý chlap chce sex. Prečo ma nechceš?“ kričala, zavíjala, skapíňala.

„Pretože ja som na dušu.“ povedal som jej pravdivo.

„Ty zmija! Zomri na ebolu a dúfam, že ti dakto odreže hlavu!“ popriala mi krásny život.

Bol som ticho a ona zasa spustila.

„Volám sa Rumburak. Bojovný Ján je môj bývalý. Ale ja som ho podvádzala.“ kričala. Neviem prečo mi podaktorí ľudia rozprávajú také veci.

„Chápeš. My sme spolu chodili tak, že on mi kupoval príklepovú vŕtačku.“ hovorila.

„A?“ riekol som.

„A potom som ho poslala kúpiť toaletný papier, čo bol v akcii.“ odvetila.

„Pretože ja to potrebujem dosť často. Mám problém s horčicou.“ riekla ďalej.

Neviem ako vy, ale ja som nechápal o čom to melie.

„Ale on mi nedoniesol, lebo nemal 3 koruny! Židák jeden!“ hovorila.

Inak, ja neviem prečo ženy, ktoré majú pôvab ohrievaného párku zo soboty, cítia potreby robiť zo seba bohyne lásky.

„Tak som sa s ním rozišla! Vieš koľko mám nápadníkov?“ ryčala ako jeleň v ruji.

„Počúvaj, ženy sú svine! Ale za tých 20 minút sexu stoja, čo?“ povedalo a z úst sa jej vytratil von ozrutný smrad.

Vystúpil som sa a šiel do krčmy. Asi sa dnes opijem do nemoty. Nemal som žalúdok počúvať o Bojovnom Jánovi a Rumburakovi.

Pred obedom

Hryziem do stola,
zuby ma bolia.
A v kuchyni už aj kačku
solia.

Zožral by som kačku,
knedlíky a k tomu tmavé pivo.
Och ako mi je clivo.

Tá chrumkavá kačka,
keď človek kusne do kosti.
Amok ma chytá od zlosti,

pretože namiesto toho máme
zobákový guláš.

Vrabec a sýkorka si verne žili,
potom ich zabili.
Len preto, aby do toho mohli nasypať múku,
ktovie akú ešte smradľavú ruku

a nám to servírovať jak tatarský biftek.

Ale ja chcem kačku,
slané škvarky a peceň voňavého chleba.
Budem tučný jak vydra,
ale tak mi treba.

Chcem škvarky, vôňu šmaľcu,
cibule a divej svine.
Toto všetko chcem zažiť
pri bozkávaní v kine.

A dať si vianočné kolekcie,
všetky z vianočného stromčeku,
ktorý visí v izbe
od roku 1970.

Veselé Vianoce,
občania!

Po rozchode

Včera si ma nechala frajerka moja,
kopla si ma do rici.
Mňa bolí hlava tak strašne,
jak po opici.

Pretože som sa ožral jak divý orangután,
taký som mal žiaľ.
Včera som po celom meste
kľal.

Ty si bola moja láska
a ja tvoja.
Pretože sme ty a ja,
si princezná moja.

Prečo si ma kopla do rici?
Však ja ťa tak veľmi ľúbim?
Aj svoje gače ti sľúbím.

Prečo si sa so mnou rozišla,
keď som nechcel vyprať?
Mala si dávno povedať,
že sa chceš na mňa....

Len pre prací prášok,
čo nebol v akcii.
Však vieš, že nemá peniaze,
ani na sáčok

od mlieka.

Som feťák, nepracujem nikde,
iba žerem kontajnery.
Suché kôrky od chleba,
so sviňami sa delím o pomyje!

Veď máš milovať moju dušu
a nie prací prášok!
Strelila si do mňa kušu
a ja zomieram....

Pretože nemám 20 korún na čučo.

Ťažký sex

Chcem sex s tebou,
každú noc.
Žrať u toho klobásy a žemle,
pretože po takom pokrme
mám obrovskú moc.

Sprchujem sa v posteli,
milujem sa v daždi.
Nekupujem mydlo,
však to žere každý.

Poď ma konečne uspokojiť,
moje plné túžby.
Strč mi do vrecka 20 korún,
vtedy som tak mužný.

A preto chcem sex
s tarhoňou a jaternicou,
aby som sa chválil,
aké to bolo s pobehlicou.

Ref:

Sedela si nahá,
a smiala si sa haha.
Zuby máš jak dolinu v Jasnej,
kričíš jak gorila,
však čo čakať od takej krásnej?

O Košiciach, starej Aide na Poštovej ulici a obľúbenom spisovateľovi

Stalo sa to v minulom roku. Letné záhradky a horúce noci končili, noci začali byť chladné. Ani neviem ako mi to napadlo, asi som šiel cestou z krčmy. Pretože všetky také nápady človeka chytia, keď ide z piva. Už dlhší čas mi to vrtalo v hlave, ale nikdy som sa k tomu poriadne nedokopal. Čapek vo svojej jednej poviedke píše, že každý človek niečo hľadá. Bádať, objavovať, hľadať, spoznávať, to je jedna z najkrajších vecí na svete. Šiel som z toho piva a vedel som, že je čas sa konečne venovať tejto osobnosti. Je ňou Sándor Márai.

Našiel som si knihu a hodil link na Facebook. Doplnil som to vhodným popiskom, že meniny mám v novembri a jedna kamarátka sa rozhodla, že poteší tie hnedé oči, ktoré sa usmievajú. Začal som knihu čítať a dostal som sa o nejaký čas dozadu. Ani nie preto, že to je o starých Košiciach, kde ešte nechodili električky. Spomenul som si na starú Aidu, na Dom potravín a na svoje detstvo, keď som po Košiciach chodil ešte s vykasanou košeľou a neučesanými, strapatými brčkavými vlasmi. (To druhé sa nezmenilo ani teraz.)

Nielenže tá kniha je pre mňa obrovský návrat do detstva, lebo tam spomína a opisuje presne tie zákutia, kde som chodil ja ako malý šarvanec a čavargoval o dušu. Cítiť tam aj príbehy rodičov o Košiciach. Keď mi naši hovoria svoje zážitky z detstva a svojich vecí, čo kedy, kde a ako zažili.

Stránky tej knihy sú pre každého iné, lebo každý prežil iné detstvo. Košice vždy boli mestom malých lapajov, galganov, v ktorých sa odhaľovali výtržnické sklony. (Hlavne ten pocit, keď sa niekto smeje úplne nevinne svojimi jamkami a má chuť pokračovať vo svojej nezbednosti a huncútstve.)

Hlavná ulica, ktorá je pre mňa asi tá najšarmantnejšia ulica na svete. Či už to bola Hlavná ulica (áno, inak sa volala) v knihách Sándora Máraia. Alebo, to bola Hlavná ulica našich, alebo Hlavná ulica mojich rozkakasaných košieľ a sĺz, keď ma niekto zmlátil alebo, keď sa na mňa nejaké dievčisko neusmialo. Mal som pripravené jej zvestovať radostnú novinu, „som do teba. Mylujem tvoje očy.“

Hlavná ulica si dodnes rozmaznáva ľudí. Keď čítate staré noviny, cítite v nich akúsi aristokraciu mesta. Áno, sme aristokrati, už len kvôli faktu, čo sa stalo 7. mája 1369. Cítiť v starých novinách, knihách ľudí s neuveriteľným šarmom. Ísť v nedeľu na zmrzlinu a potom sa prechádzať po Hlavnej, to je v Košiciach na týždňovom poriadku už veľmi dlho. A ono sa to nezmenilo.

Cukráreň je krásne slovo. Ideálne na to, vziať niekam dievča a rozprávať jej jednu väčšiu hovadinu za druhou. Akurát si to predstavujem ako vniknem do knihy Sándora Máraia. Je leto, vonku praží slnko a ja prídem v najlepšej košeli niekam k Urbanovej veži. Pozerám sa na seba, holil som sa pred 15 minútami a bol by som reklama na Žofrého hádam asi v každom časopise. Ona prichádza usmievavá s rozpustenými vlasmi a šatami, ktoré s ňou niečo robia. (Hlavne so mnou niečo robia.) Prechádzame sa po Hlavnej ulici a ja rozprávam príbehy. Pochopiteľne, že 90 percent príbehu si vymýšľam ako, keď hovorím.

Zájdeme spolu do cukrárne, pretože tam sa dievčatá tak krásne rozmaznávajú. Hlavne, keď to neposlušné chlapčisko má viac šľahačky na sebe ako v sebe. Romain Rolland píše, že pre ženu je najkrajšia fotka svojho milenca, keď je ešte malý neohrabanec. Pretože má vtedy sa ma chuť mu venovať, nosiť ho na rukách, starať sa oň, apod. Neviem, čo je na tom pravdy, ale prečo to teda neskúsiť.

Rád by som sa venoval historickým sladkostiam, ktoré pochádzajú z našich cukrární. To by chcelo samostaný blog, ale najprv sa potrebujem naučiť aspoň trochu po maďarsky. A ktorá cukráreň je mne osobne najbližšia? Hádam to netreba vysvetľovať, ale keby ste nevedeli, nahliadnite sem.

Toto je pre mňa Sándor Márai a jeho, vlastne aj moje Košice. Mesto rýchleho vetra, pokojnej rieky a tých najkrajších tajomných úsmevov na svete.

Vlastne ešte niečo. Keď sa vám chce čítať blog o starej Aide, dozviete sa jeden príbeh. Viacmenej je to o tom, keď dve deti chodia do Aidy, v budúcnosti sa stretnú a nakoniec si uvedomia, že sa milujú vlastne celý život.

Pred necelým mesiacom som bol na Potulkách s kamarátkou. Milan Kolcun tam hovoril o akejsi cukrárni, kde sa hrala súťaž o jedení zmrzliny. Víťazom sa stal lapaj, ktorý najskôr dostal angínu.

Stretli sa tam dvaja ľudia ako deti. Ona bola Ilona a časom sa stretla s tým chalanom a vzali sa. Keď som počul, že jej manželom bol Sándor Márai, uvedomil som si, že ho mám ešte radšej a dodnes som z toho taký vyškerený.

Toto je môj Sándor Márai, moja stará Aida na Poštovej ulici a moje Košice. Aristokratické mesto plné úsmevov a záhad, ktoré ma nútia bádať.